Premiér musel z povahy veci predniesť viac stranícky ako štátnický prejav. Pred voľbami sa inak nedá – ak nechcel poškodiť svoju stranu. Samozrejme, ako každý iný politik ju chcel podporiť, mobilizovať voličov, preto volil slová, aké volil. To sa dá všetko pochopiť, no v niektorých pasážach mohol voliť iné, menej konfrontačné slová bez toho, aby nepovedal to, čo chcel: aby udrel klinec po hlavičke.
V prvom rade treba oceniť, že viacerými strelnými ranami doráňaný a bolesťami zmietaný premiér, ktorého život visel niekoľko dní na vlásku, odpustil páchateľovi a prenechal na jeho vnútro, dušu, aby sa so svojím ohavným činom vysporiadal sám. Hoci toto gesto nemá nič spoločné s politikou, v rozhádanej spoločnosti plnej nevraživosti, rozdelenej na dva nezmieriteľné tábory, by si ho ľudsky mal vziať k srdcu nejeden občan.
Hlavné posolstvo Ficovho príhovoru je jasné: nevzdáva sa a pokračuje v nastavenom trende ďalej. Hoci neplánuje poľaviť zo svojej konfrontačnej politiky, v jeho hlase bolo cítiť, že aj ostrý súboj si vyžaduje určité pravidlá.
Starého psa novým kúskom nenaučíš. To rozhodne platí aj o onedlho šesťdesiatročnom Ficovi s tridsaťročným agilným pôsobením v politike. Tak treba brať slová o konfrontačnej politike, v ktorej – ako naznačil – Fico mieni pokračovať. Premiér nešetril ani sebakritikou: uznal, že je často tvrdý, nie je žiadny anjel a v politike sa dopúšťa aj chýb.
Z jeho prejavu bolo cítiť hlavne krivdu. Fico zdôraznil – robí tak už opakovane – že sa vytesňujú názory, ktoré nezapadajú do hlavného myšlienkového či ideologického prúdu. Nielen na Slovensku, ale najmä v Európe, ktorá sa pýši, že je liberálna a demokratická, sa podľa neho vytratila pluralita názorov. Aj keď nemusíme súhlasiť so všetkými jeho názormi na riešenie konfliktu na Ukrajine, na migráciu či v minulosti na pandémiu a iné záležitosti, musíme uznať, že čiastočne má pravdu.
Ostrakizácia „kritických“ postojov nie je ani liberálna, ani demokratická. Potom časť politickej scény i občanov, ktorá sa právom domnieva, že je opomínaná, sa čoraz viac zbytočne radikalizuje. Ak chceme zabrániť ďalšiemu prehlbovaniu brázdy, je nevyhnutné začať viesť dialóg.
Aj preto predseda vlády mohol aj s väčším nadhľadom voliť slová o opozícii. Zbytočne primiešal do príhovoru pojmy, ktoré prvoplánovo vzbudzujú emócie, ako Soros či mimovládne organizácie financované zo zahraničia. Tak ako Fica urážajú niektoré neprístojné a prehnané postoje a obvinenia jeho názorových a politických oponentov, deje sa to aj na druhej strane.
Hlavné posolstvo Ficovho možno trochu zbytočne dlhého príhovoru je jasné: nevzdáva sa a pokračuje v nastavenom trende ďalej. Hoci neplánuje poľaviť zo svojej konfrontačnej politiky, v jeho hlase bolo cítiť, že aj ostrý súboj si vyžaduje určité pravidlá. Akékoľvek džentlmenské pravidlá a spôsoby sa úplne vytratili.
Ficov príhovor je iba prvým krokom na dlhej ceste. Cez víkend sa končí niekoľkomesačný volebný maratón, rétorika by sa mala upokojiť. Znepriatelení politici by si čo najskôr mali sadnúť za stôl, vypovedať si osobne krivdy a pokúsiť sa nastaviť nové pravidlá politického súboja. Ak to teda so Slovenskom myslia dobre.