Slová priam ako zo slovenskej hymny však znejú o to víťaznejšie, o čo viac je cisár nahý. Je zrejmé, že skutočnú radosť si po eurovoľbách užíva zväčša krajná pravica, a to najmä vo Francúzsku, v Nemecku a Rakúsku. Veľké úspechy potvrdila aj pravica v Portugalsku, Španielsku a Taliansku. Národné združenie Marine le Penovej (viac ako 30 %) tak jednoznačne „prefackalo“ Obnovu (Rennaisance, 14,5 %) Emmanuela Macrona, že prezident vyzval na predčasné voľby. Je však tento Zeitgeist skutočne prekvapením? Sotva. A čo presne chce von der Leyenová zastaviť?
Zdalo by sa, že v Európe bojuje liberálny humanizmus s konzervatívno-nacionalistickou pravicou, typickou viac alebo menej deklamovaným rasizmom a homofóbiou. Ibaže ide len o dve strany tej istej mince, ktorá s ľavicovými témami manipuluje podľa ľubovôle a najmenej zo všetkého berie ohľad na realitu. Pre Macrona (atď.) by napríklad prepad rozhodne prekvapením byť nemal. Nemožno očakávať, zjednodušene povedané, že najprv polovicu búriacich sa „dezolátov“ verbálne a obuškami degradujeme na podľudí, a potom všetky ich prejavy zredukujeme na „rasizmus“. Všade, kde zvíťazili konzervatívne sily (viac alebo menej doprava či doľava), sa ukazuje, že čoraz väčšia podpora konzervativizmu naprieč spoločenskými vrstvami skôr odráža hlboký sociálny nepokoj, ktorý ďaleko presahuje dáky „vrodený“ rasizmus či xenofóbiu.
Bolo by užitočné zobrať si z toho poučenie. Pocit hlbokého sociálneho úpadku, stratu hodnoty na trhu práce a často neexistujúce vyhliadky do budúcnosti nie sú niečo, čo sa dá len tak „zastaviť“ bez pomenovania príčin.