Je veľmi ťažké – ako píšu komentátori denníka Haaretz – netešiť sa pri pohľade na radosť príbuzných štyroch ľudí, ktorí zadržanie prežili bez ujmy. Pre vládu Benjamina Netanjahua môže momentálne nadšenie dočasne prekryť obrovskú nespokojnosť, ktorej čelí nielen vzhľadom na vážne medzinárodné obvinenia z páchania genocídy, ale aj z vnútra izraelskej spoločnosti. Je to však len víťazstvo s krátkym dosahom.
V rovnaký deň Izrael bombardoval utečenecký tábor Nuseirat v centrálnom Pásme Gazy. Oficiálne čísla hovoria o 274 mŕtvych a viac ako 700 zranených; miestna nemocnica podľa Lekárov bez hraníc vyzerá zhruba ako bitúnok. Prirodzene, tieto dve udalosti nie sú bez vzájomnej súvislosti – bitúnok je cenou za to, že si dnes Netanjahu s krajnou pravicou pripísali na vrub ďalšiu heroickú akciu, ktorá ich má vykúpiť z masovej viny a pohodlne tak legitimizovať ďalšie veľkotonážne vraždenie palestínskych civilistov v Gaze, ako aj mesiášske osídľovanie Západného brehu.
Problémom je, že napriek zavše až šokujúcemu ignorovaniu palestínskych obetí či skôr opovrhovaniu nimi zo strany hlavných médií a politikov, ale neraz aj anonymnej verejnosti skrývajúcej svoj prvoplánový rasizmus za jalové reči o ľudskosti jedných a neľudskosti druhých, táto nerovnováha už nemôže ostať prehliadaná bez následkov.
Problémom je, že napriek zavše až šokujúcemu ignorovaniu palestínskych obetí či skôr opovrhovaniu nimi zo strany hlavných médií a politikov, ale neraz aj anonymnej verejnosti skrývajúcej svoj prvoplánový rasizmus za jalové reči o ľudskosti jedných a neľudskosti druhých, táto nerovnováha už nemôže ostať prehliadaná bez následkov. Pre izraelskú vojenskú logiku môže byť zopár „bezvýznamných“ stoviek palestínskych životov navyše adekvátna „podružná škoda“ za štyroch rukojemníkov. Demokratický svet si už akosi zvykol, že vo všetkých predchádzajúcich konfliktoch v Izraeli a Palestíne, a na Blízkom východe vôbec, znamenali z hľadiska pravidiel geopolitiky arabské životy málo. Či skôr – nič.
Lenže ani „nič“ netrvá večne: Netanjahu musí v rámci domácej atmosféry najväčšmi zo všetkého čeliť tlaku príbuzných ostatných rukojemníkov. Tí si už veľmi dobre uvedomujú, že štyria zachránení za cenu stoviek mŕtvych nevinných Palestínčanov sú pre ich vládu len morálnym štítom, brnením, ktorým chcú legitimizovať ďalšiu cielenú likvidáciu palestínskych civilistov. Mesiace vojny ukázali, že vojenský tlak vyvíjaný za účelom oslobodenia rukojemníkov je utilitárna lož.
Konflikt si doteraz vyžiadal okolo 38-tisíc mŕtvych civilistov (plus neznáme množstvo ďalších neregistrovaných) a ak bude izraelská armáda naďalej postupovať podľa predstáv ultrapravice, aj najvernejších presvedčí, že na životoch zvyšných izraelských rukojemníkoch jej záleží približne tak ako na palestínskych životoch. Minister financií Bezalel Smotrich, ktorý sa pred niekoľkými dňami nevyhol konfliktu s príbuznými rukojemníkov, celkom otvorene povedal, že nemieni podporovať žiadne mierové rokovania a „hrať sa na politiku“.
Cieľ definitívneho riešenia palestínskej otázky nebol pre osadnícku ultrapravicu Smotrichovho razenia nikdy tak blízko ako teraz – prečo by teda heroickému poslaniu malo stáť v ceste zopár životov z radov vlastných?