Môžme sa sporiť o slovíčka, ale extrémnu pravicu v zásade identifikujeme na základe kľúčových znakov, ako sú ultranacionalizmus, xenofóbia, rasizmus, antidemokratické, antisystémové postoje spojené s volaním po silnom štáte, ktorý by mal nahradiť právny štát.
Aj v tejto časti politického spektra sa politické sily striedajú a podliehajú štiepeniu či vývoju. Ani národná myšlienka ich nedokáže zjednotiť natoľko, aby jej prívrženci nepodliehali navzájom konkurenčnému boju. Ten ich síce oslabuje, čo prospieva demokracii, ale aj tak: zoskupenia presadzujúce spiatočnícke myšlienky dokážu stále nachádzať sofistikovanejšie podoby, ako ich presadzovať.
Keď sa pred niekoľkými rokmi Kotlebova ĽS NS dostala do parlamentu, vyvolalo to zdesenie. Dnes už táto strana v parlamente nie je, a spektrum extrémizmu sa rozšírilo – niektorí Kotlebovi nasledovníci to opäť dotiahli aj do europarlamentu. Extrémistické názory budú v EÚ reprezentovať Milan Uhrík a Milan Mazurek z hnutia Republika. V Bruseli sa nám v minulom období narobil hanbu už poslanec Radačovský – vypustením úbohej holubice mieru sa asi navždy zapísal do histórie európskej inštitúcie.
Uhrík tomu však rozumie. Pred voľbami ľudí vyzýval, aby išli voliť Republiku, nech je v Bruseli „viac vlastencov ako slniečkarov“. Pripomínal, že v eurovoľbách nie je také dôležité, kto bude na prvom mieste, pretože víťaz neskladá žiadnu vládu.
„Oveľa dôležitejšie je, ktorý tábor pošle do Bruselu viac europoslancov. Či slniečkari a progresívci, alebo vlastenci,“ agitoval. Poslanci Republiky sú síce v europarlamente len dvaja, ale je to dvojnásobok zástupcov Hlasu, ktorý má iba jedného poslanca. A aj poslanec Tibor Gašpar si pochvaľoval, že v eurovoľbách vyhrali na Slovensku „národno-konezervatívne sily“, ako ich jemne nazval, a kam zjavne zaradil aj Smer s Hlasom.
Extrémnu pravicu spája odpor k existujúcemu ústavnému poriadku, rasizmus, diskriminuje etnické a náboženské skupiny, imigrantov a homosexuálov. Dnes sa k jej agende pridáva aj postoj k vojne na Ukrajine, pričom vina Ruska sa bagatelizuje, apeluje sa na mier, inými slovami podvolenie sa Ukrajiny agresorovi.
Tieto trendy by sme mohli nazvať „detskými chorobami demokracie“, ak by tieto choroby nenapádali aj tie staré, zabehnuté demokratické spoločnosti. Skôr ide teda o nevyliečiteľné staré neduhy. Ak sa s nimi nevysporiadalo Francúzsko, nečakajme, že Slovensko si s nimi zázračne poradí. Je ilúziou myslieť si, že sa zbavíme extrémnej pravice. Ide však o to, aký bude pomer síl – či zvíťazia tie demokratické.