Aj keď delenie na pravicu a ľavicu stráca v poslednom čase svoje opodstatnenie, a skôr sa politická scéna delí na konzervatívcov a liberálov, predsa len môžeme povedať, že po dvoch pravicových prezidentoch Andrejovi Kiskovi a Zuzane Čaputovej vstupuje do Grasalkovičovho paláca ľavičiar.
Niekto by povedal po 10 rokoch, no v skutočnosti prvýkrát. Ani Ivan Gašparovič, ani Rudolf Schuster, ani Michal Kováč, aj keď sa nehlásili k pravici, nebol klasickí ľavičiari, tobôž nie moderného strihu v zabehnutej demokracii. Tento fakt bude mať nepochybne vplyv na formovanie politickej atmosféry.
Napriek tomu, že Pellegrini je druhý najmladší prezident, paradoxne vstupuje do Grasalkovičovho paláca ako najskúsenejší politik. Prešiel si všetkým, na vrchol sa šplhal od piky. Vieme o ňom všetko, ako sa správal, poznáme jeho slabiny, prešľapy, zlyhania i prednosti. Slovensko prešiel krížom-krážom mnohokrát, nie ako jeho predchodcovia Kiska a Čaputová v prezidentskej kampani po prvýkrát. Má vybudované osobné vzťahy so všetkými relevantnými politickými hráčmi, pozná úskalia, vie, čo môže od nich očakávať, kde sú mantinely. To u jeho dvoch predchodcov bolo neznámou veličinou. To všetko vytvára predpoklady, aby Pellegrini v prezidentskej funkcii uspel, pôsobil ako upokojujúci hráč na politickej scéne.
Ak chce byť prezidentom všetkých, teda i sympatizantov opozície, bude musieť reflektovať aj ich predstavy a hodnoty. Inak sa môže ľahko a rýchlo dostať medzi dva mlynské kamene, ako sa to prihodilo Čaputovej. A z túžby po pokoji a súdržnosti zostane prázdne heslo.
Navyše, ako už z pôsobenia Pellegriniho vo vrcholovej politike vieme, sedia mu skôr reprezentatívne funkcie: keď nie je pod tlakom, je symbolom. Tak tomu bolo v rokoch 2014–16, keď prvýkrát zastával funkciu predsedu NR SR. Aj neskôr, najmä ako predseda vlády, pôsobil ako ústretovejšia tvár (symbol) Smeru. Aj roky v opozícii ukázali, že pokiaľ bol iba symbol, „ten lepší“, tak mu šťastie prialo. No keď išlo v predvolebnej kampani do tuhého, ukázalo sa, že jeho „drajv“, ťah na bránu je oveľa slabší ako napríklad u Roberta Fica. Aj preto, že Pellegrini nedokáže vyhrocovať situácie, ísť na hranu, robiť tvrdú konfrontačnú politiku, skôr vie stmeľovať, prezentovať sa ako symbol niečoho. Ako stvorené pre prezidentskú funkciu.
Vyjsť v ústrety každému sa nebude vždy dať. Minulosť v Hlase i Smere sa len tak nezmaže. Najmä pri koaličných treniciach medzi Hlasom a SNS bude prezident šliapať po tenkom ľade. I v sporoch medzi vládou a opozíciou pri kontroverzných zákonoch. Ak chce byť prezidentom všetkých, teda i sympatizantov opozície, bude musieť reflektovať aj ich predstavy a hodnoty. Inak sa môže ľahko a rýchlo dostať medzi dva mlynské kamene, ako sa to prihodilo Čaputovej. A z túžby po pokoji a súdržnosti zostane prázdne heslo.
Pellegrini by si mal čo najskôr sadnúť za stôl s predstaviteľmi dôležitých politických strán, aj neparlamentných, vypočuť si ich a nastaviť spôsoby komunikácie. Len tak dokáže neskôr v krízových situáciách – ktoré určite neraz nastanú – otupovať hrany sporov. Už teraz možno predvídať, že Pellegriniho čaká nasledujúcich päť rokov chodenie po lane nad číhajúcou priepasťou.