Welcome, pán prezident! O inaugurácii, pápežovi a Luníku IX.

Čas, keď sme sa aj my mali možnosť rozhodnúť, kde chceme žiť, vypršal. Vždy sme sa tešili domov. Na rodinu, na kamarátov, krajinu a známe miesta, na knižky, na jazyk... A tak je všetko trochu inak.

19.06.2024 14:00
Veronika Šikulová
Veronika Šikulová
debata (4)

Chodím do práce, hoci by som rada bola na voľnej nohe, čítala a písala – nemôžem si to dovoliť, a to, čo tvorí zmysel môjho života, mám iba ako koníček popri zamestnaní. Každý deň uháňam domov za počítač k rozpísaným textom ako za deťmi, a inak nechodievam takmer nikam. Nemám si čo pozrieť v televízii, nemám na čo ísť do kina, česť zopár občas prečudesným klubovým filmom, bývam pod strechou z knižky a nepáči sa mi, ako sa tu každých päť rokov trasieme, čo za „squadra“ sa dostane do parlamentu a každé, hoci aj malé víťazstvo vo voľbách, je na Slovensku čiastočnou prehrou…

A tak tu máme nového prezidenta, oslavy sa skončili, obálky s vinšami sú pootvárané. Hostia inauguračného rautu sa s ním pofotili pod obrím bilbordom s nápisom v angličtine – Welcome – ako s medveďom. Mimochodom, pozorne si tie fotografie pozrite, nie kvôli šatám, dá sa z nich všeličo vyčítať, nerobte si ilúzie, pozorne si ich pozrite… A inak, vraj mu zavinšoval aj pápež. To sa vždy akosi zvlášť zdôrazňuje, akoby nám ho odobril aj Pánboh.

Pápež však už o Slovensku vie. Len toť pred dvoma rokmi Slovensko navštívil. Čítala som vtedy, aká hanba bola ukázať mu sídlisko Luník, aj že skutoční obyvatelia na omši neboli, že to bolo falošné, že bola hanba, keď prišiel pán Kollár so svojimi deťmi, prezidentka so svojím milým, a že sa ten pápež vôbec zahadzoval s katolíckymi kňazmi, že sa to malo takto a hentak. Všetky stretnutia všade boli dôležité. S liberálmi, konzervatívcami, pacifistami, predavačkami, učiteľkami, kňazmi, murármi…

Pápež neprišiel Slovensku kývať, hoci aj to, a podávať ruky, hoci aj to, neprišiel, aby dal Bezákovi prsteň, hoci aj to, ani neprišiel obdivovať našu krásnu prezidentku, hoci aj to, prišiel za nami! Slovensko celé aj s tými našimi superstavbami v Tatrách a v Bratislave, s rozbitými cestami, s lesmi, ktoré likvidujeme, aj s medveďmi, so školstvom a zdravotníctvom trochu vyzerá ako Luník. Takto beriem stretnutia pápeža s politikmi, aj s pánom Kollárom a jeho „sedemsto päťsto“ deťmi, s našimi politikmi, kňazmi, občanmi…

Pápež sa vtedy chcel stretnúť s nami a toto sme my, naši politici, naši veriaci a naši kňazi a naši homosexuáli a naši Rómovia a naši židia, toto bolo sídlisko Luník, ktoré sme možno chceli narýchlo prikrášliť, toto bol predseda parlamentu, ktorý má žien ako Modrofúz, to bola naša prezidentka, takto sa obliekala, toto bol jej priateľ, naša vláda, a toto sme boli my…

Toto sme my! My s falošnými diplomovkami, my, čo chodíme k doktorom s obálkami a bonbonierkami, aby nás nenechali bokom, my, čo si vybavujeme povolenia, daňové priznania, my, čo kradneme, uplácame a kšeftujeme, niekto v malom, niekto vo veľkom. Zázrak bol, že pápež tu bol s nami, s každým jedným, aj s neveriacimi… Podobné je to s jeho vinšom pánovi prezidentovi.

Pápež o nás už vie! Vie, komu vinšoval! Pravda, prezident môže byť prezidentom aj veriacich a nemusí sa držať nikoho za reverendu! Zázraky sa dejú, ale mali by sme sa aj my nebáť neklamať, pričiniť sa a možno sa aj modliť, keď čítam, kto by sa mohol stať jeho poradcom pre kultúru!

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #prezident #pápež #Kollár #Luník IX #prezidentka #Modrofúz