Ideálne za predpokladu, že to bude mať čo najmenej spoločné s „páchnucou“ realitou (osobne som vo svete neraz narazila na návštevníkov, ktorí boli so všetkým spokojní, no dosť im prekážal podozrivo častý výskyt „miestnych“, za čo si ich „cestovka“ neraz zlizla neľútostnú kritiku).
Nútené opúšťanie domovov, samozrejme, nie je sprevádzané priamo tým, že vám niekto na spánkoch drží pištoľ. Bezprecedentný vzostup ubytovaní typu Airbnb v kombinácii s niekedy priam vulgárne lacnými letenkami majú približne od roku 2007 za dôsledok, že si domáci obyvatelia nemôžu ostať dovoliť bývať vo svojom rodnom meste či štvrti. Masový turizmus zvýšil prenájom v niektorých mestách zhruba o 70 percent a kúpa nehnuteľností sa zvýšila dvojnásobne.
V mojom najobľúbenejšom juhozápadnom európskom meste si napr. musia v niektorých štvrtiach zvyšky pôvodných rezidentov, zväčša dožívajúcich starcov, vešať na dvere oznamy, aby im „civilizačné misie zlepšujúce hospodársku situáciu krajiny“ (môj výraz) nestrkali raťafáky priamo do hrnca, pretože aj oni sú „normálni ľudia“ (ich výraz).
Isteže, mnohé destinácie sa búria. Barcelona, Miláno, Benátky, Kanárske ostrovy a pod. sa už dlhodobo zaväzujú zavádzať výrazné reštrikcie. Iné, do ktorých bič boží zasiahol bez predchádzajúcich varovaní, sa búria ešte viac: no masové demonštrácie v polmiliónovom Lisabone pôsobia pod náporom priemerne 4,5 milióna vyhľadávačov „typical local“ koloritu ako kvapka v mori. Ja sama do historického centra môjho rodného mesta sotva zablúdim – všetko, čo na ňom bolo „typical local“, je zabité.
A ja pomaly uvažujem, či sa dám definitívne vyhnať, alebo či sa radšej na starobu poohliadnem po prenájme nejakej výhodnej kartónovej škatule.