Už malo byť. Boris Kollár sľúbil pred voľbami 2020 vystavať za štyri roky 100-tisíc nájomných bytov. Výsledok? Sme rodina už nie je v parlamente a postupne sa rozpadá. Z pôvodnej myšlienky nezostal kameň na kameni. Pritom nebola v podstate až taká zlá. Štát mal podľa vzoru výstavby diaľnic postavať tisíce bytov a ponúknuť ich (prostredníctvom samospráv) na prenájom. No to by poriadne zahýbalo s cenami nehnuteľností a išlo tak proti mnohým záujmom.
A tak sa pôvodná idea – v realite značne zveličená – úplne rozdrobila. Najprv hrozbou, že štát by sa poriadne zadlžil – a stalo sa tak aj bez toho… Neskôr mali byty podľa vzoru Rakúska vystavať, nakúpiť a spravovať veľké nadnárodné spoločnosti (z Rakúska), ktoré nevedia, kam s voľným kapitálom. Ako to dopadlo, nevieme. Po voľbách akoby sa „Kollárove“ byty pod zem prepadli.
No aj keby sa tak nestalo a vystavali by sa tisíce nových bytov, celý bytový problém sa nevyrieši. Byty potrebujeme nielen nájomné – mestské, sociálne, súkromné – ale aj do osobného vlastníctva. Uspokojiť dopyt zvýšenou výstavbou na všetkých úrovniach sa nedá okamžite. Politici na lokálnej úrovni si uvedomujú problém, no vystavať či zrekonštruovať byty vo väčšej miere nie je také jednoduché. Niekde sa darí viac, niekde menej – zvlášť v Bratislave, kde je dopyt enormný a ceny sú premrštené.
Je to o prioritách. Je právo na strechu nad hlavou základným ľudským právom alebo iba ekonomickou kategóriou? Chceme budovať štát blahobytu, kde budú žiť šťastní ľudia, alebo preferujeme krajinu s utrápenými ľuďmi?
Podobné pomery panujú takmer v každej európskej metropole. Mladí ľudia sa už nechcú zadlžovať nemalými hypotékami na 25 rokov a preferujú flexibilnejšie nájomné bývanie. No ceny sú vysoké. Ani v iných európskych mestách. Byty totiž nestavajú, nevlastnia a nespravujú samosprávy, ale čoraz častejšie nadnárodné korporácie. A tie chcú v prvom rade zarobiť. Nehovoriac o tom, že trh rozhádzalo Airbnb, ktoré byty „vzalo“ domácim a „darovalo“ turistom. No aj tu sa už situácia mení. Veľká debata sa teraz pred voľbami vedie napr. vo Veľkej Británii.
Nepriaznivú situáciu zneužívajú populisti, ktorí zvábia kritikou voličov, ale riešenie neprinesú. No do zrkadla by sa mali pozrieť aj tradičné politické strany, ktoré tému bývania roky zametali pod koberec.
A nedá sa povedať, že by sa byty nestavali. Stavajú sa, ale drahé investičné, nie na bývanie. Teda dalo by sa v nich bývať, no zívajú prázdnotou a slúžia iba na zaparkovanie kapitálu majetných vrstiev. Keď sa hovorí o výstavbe bytov, často sa spomína, ako je celý proces technicky a časovo náročný (v minulom storočí sa veľké sídliská stavali do desiatich rokov), no mrakodrapy a kancelárske budovy rastú aj v Bratislave ako huby po daždi. Vo svete musia developeri aspoň v kancelárskych budovách vyčleniť časť na byty. Tiež sa v Európe rozmáha odkupovanie starých a kancelárskych budov a ich prerábanie na byty. Je to aj výzva pre naše samosprávy, či by nemali viac odkupovať staré byty, domy (často opustené po úmrtí prvých majiteľov) a budovy a zrekonštruovať ich na nájomné bývanie.
Situácia sa dramaticky nezmení, pokiaľ do bývania nepôjde viac peňazí zo štátneho rozpočtu. Je to o prioritách. Je právo na strechu nad hlavou (dôstojné bývanie) základným ľudským právom alebo iba ekonomickou kategóriou? Chceme budovať štát blahobytu, kde budú žiť šťastní ľudia, alebo preferujeme krajinu s utrápenými ľuďmi?