Je to len priznanie k jednému z 18 obvinení – no odmena znie veľkoryso: priznáš sa, a nám postačí, čo si si už vytrpel. To, že pôvodne nemalo ísť o trest hocaký, je známe: vydanie do USA by pre Assangea bolo bývalo znamenalo 175 rokov odňatia slobody, prípadne trest smrti. V roku 2019 tomu zabránilo len to, že Británia ho na pôdu USA nevydala: úkryt na veľvyslanectve Ekvádora od roku 2012 teda vymenil za väzbu v Belmarsh.
Prirodzene, všetci tí, ktorí Assangeove odhalenia o skutočných zločinoch USA a ich vojenských spojencov vo vojnách v Iraku a Afganistane vítali – ktoré samotné boli vyhlásené na základe sporných, nepotvrdených alebo vyvrátených tvrdení – sa tešia, že Julian Assange po 14 rokoch môže ísť domov.
Je ospevovaný ako historický hrdina generácie, zároveň – ako prízvukuje napr. austrálsky senátor David Shoebridge – nikdy nemal byť považovaný za zločinca. Poukázal na reálne zločiny reálnych politikov a ich komplicov, s mnohými veľmi reálnymi a pretrvávajúcimi dôsledkami.
Dohoda vynútená bezpečnostnými zložkami USA zároveň nie je žiadna dobročinnosť. Vystavuje svoj účet, ako pripomínajú mnohí. Získanie priznania Assangeovej viny môže znamenať, že trest vychádzajúci zo zákona USA o špionáži z roku 1917 môže rozširovať svoje pôsobenie po celom svete voči hociktorému novinárovi a novinárke, vyhľadávajúcim informácie v záujme pravdy. Najmä ak sa veľa hovorí o potrebe ochrany slobodnej tlače, to nie je celkom bezvýznamný moment.