V minulosti mali občania elementárny rešpekt k zdravotníkom. No ako spoločnosť s rozmachom sociálnych sietí hrubne a vulgarizuje, prenáša sa neúcta a agresivita aj do ostatných oblastí života. Aj tam, kde sa zachraňujú životy. Najmä alkoholom potúžení pacienti či pod vplyvom drog strácajú akékoľvek zábrany, dokáže ich „vytočiť“ maličkosť. Dožadujú sa okamžitej pozornosti, nie sú schopní akceptovať nič nové, čo sa im v prvom momente „nezmestí do hlavy“. Navyše alkoholici alebo ľudia s poruchami správania sú ešte náchylnejší a dokážu vykypieť okamžite. Často už neostáva pri verbálnych útokoch a vulgárnych nadávkach, ale dochádza k fyzickým atakom.
Ruku k dielu pridalo aj spochybňovanie pandémie politikmi. Namiesto vďaky sa od časti spoločnosti dostalo obetavým zdravotníkom iba hany. Od roku 2017 majú zdravotníci dokonca štatút chránenej osoby – no zjavne nijako nepomáha. Čo robiť?
Koľkokrát lekári využívajú našu neznalosť? A kedy im my pacienti, naopak, poďakujeme, za prístup, za maličkosti? Možno tu by obe strany mali začať, v nemocniciach, v ambulanciách a na klinikách sa razom objaví viac vľúdnosti a menej stresu.
Mali by nemocnice najať súkromné bezpečnostné služby (SBS)? Aspoň na nočných urgentoch by sa určite zišli. Aj keď po väčšinu času sa nič dramatické nedeje, je vysoko pravdepodobné, že násilné incidenty budú pribúdať. Napätie v spoločnosti je vysoké a tak ľahko nepoľaví. To sa prejavuje v každej oblasti spoločnosti. No kde majú už tak značne zadlžené nemocnice vziať peniaze na SBS? A je ochotný štát, kraj či súkromný prevádzkovateľ (podľa toho, pod koho nemocnica spadá) uvoľniť peniaze na ochranu nemocníc? Tu bude asi kameň úrazu.
To boli hrušky, teraz k jablkám. Lekári, sestry i zdravotníci nie sú neraz bez viny. A neraz prilievajú sami olej do ohňa. Pacienti sú často nahnevaní a frustrovaní, pretože si im nevenuje dostatočná pozornosť. Často dlho čakajú, nevedia, kedy sa dostanú na rad, v bolestiach či strachu, s obavami, čo sa deje s ich príbuznými či deťmi. Nervy cukajú, informácie viaznu.
Zvaľovať všetko na nedostatok zdravotného personálu neobstojí. Lekári sú síce preťažení, ale časť z nich má evidentne neraz problém podať informácie vľúdnym tónom, o sestrách nehovoriac. A ak hovoríme o preťaženosti, musíme sa druhým dychom spýtať, či si lekári nepridávajú prácu sami.
Chápeme, že lekárov „vytáča“, keď im pacienti laici kafrú do remesla: vykladajú o diagnóze, liečbe, liekoch. Veď všetko si vygúglili. Lenže aj bežní občania sú už dnes oveľa vzdelanejší ako v minulosti. To by lekári mali vziať na vedomie a pristupovať s rešpektom – nie že ich (a sestry) akákoľvek otázka rozhádže, odpovedajú nútene, na naliehanie a s dešpektom. Stres nie je ospravedlnením, často iba odrazom zlého prístupu k práci či vzťahov na oddelení.
To nie je problém dnešnej doby. Dialo sa tak v minulosti. Nehovoriac o úplatkoch, ktoré ešte nedávno riadne bujneli (aj keď išlo o závažné ochorenia i deti). Len sa pred ňou roky zatvárali oči. Aj preto sa mnohí ľudia k lekárom správajú, ako sa správajú.
Ako každý človek aj lekár je omylný, robiť chyby je totiž prirodzené. Koľkokrát lekári využívajú našu neznalosť? Aj to je o kultúre v spoločnosti a zdravotníctve. A kedy im my pacienti, naopak, poďakujeme, za prístup, za maličkosti? Možno tu by obe strany mali začať, v nemocniciach, v ambulanciách a na klinikách sa razom objaví viac vľúdnosti a menej stresu.