Svojich úspešnejších najväčších súperov – Národné združenie (RN) Marine le Penovej a ľavicové Nepoddajné Francúzsko (LFI) Jeana-Luca Mélenchona, označil za hrozbu, ktorá by mohla viesť k občianskej vojne. Otázka je, prečo sa Macron rozhodol voľby vyhlásiť, keď je vysoko pravdepodobné, že RN svoj triumf zopakuje a predsedom vlády sa stane vychádzajúca hviezda ultrapravice Jordan Bardella.
Macron stavil na živenie strachu z konfliktu medzi „extrémami“, čím okrem RN mieril na ľavicové LFI. Mélenchonovo hnutie sa pre ľavicového voliča stalo jedinou alternatívou, no kampaň proti nemu bola dlhodobo vedená podobne ako proti Jeremymu Corbynovi v Británii: účinne mali zapôsobiť najmä obvinenia z antisemitizmu, opakovane po tom, čo po 7. októbri 2023 Mélenchon okrem Hamasu neoblomne kritizuje izraelskú politiku. To samo však nestačí. Najväčším Macronovým nepriateľom je jeho vlastná tvrdo pravicová, antisociálna neoliberálna politika a silové presadenie niektorých zákonov – napríklad zvýšenie dôchodkového veku a odvrhnutie problémov vidieka a periférie.
Čítajte viac Ovládne Francúzsko krajná pravica? Voľby sprevádzajú obavy z násilia
Macronov krok do neznáma je aj prejavom jeho typického lavírovania medzi túžbou vzísť z krízovej Európy ako záchranca doterajšej podoby jej integrity, a zároveň si pre dejiny uchovať gloriolu Charla de Gaulla. Nedávno v Normandii si s Joeom Bidenom potvrdili „pokrvné puto vtedy, teraz a vždy“ medzi USA a Francúzskom; a už o pár dní Macron hovoril o potrebe vytvárania „silnej Európy“ nezávislej od „amerických priorít“. Tomu sa dá rozumieť ako pripomienke de Gaullovej predstavy o Európe suverénnych štátov s obmedzeným princípom „nadnárodnosti“ presadzovaným USA. „Amerika nie je v Európe, videl som to na mape,“ legendárne vtedy na účet zámorského modelovania európskej politiky ironizoval de Gaulle.
Dnešná situácia je však iná a vyhliadky oboch prezidentov chatrné. Konfliktné Francúzsko znamená pre EÚ neznámu oveľa väčšiu ako euroskepticizmus poniektorých východných členov únie.