Vo Francúzsku sa predbiehajú komentátori v čiernych scenároch. Veštia ovládnutie krajiny Le Penovej Národným združením (RN) a koniec Macrona. Pritom to tak vôbec nie je. Le Penová skutočne jasne dominovala, RN získalo 33 % hlasov a porazilo ľavicový Nový ľudový front (NĽF) s 28 % i Macronovo hnutie Spolu (21 %), No každý dobre vie, že to nič neznemená. V prvom kole bolo zvolených iba 75 z 577 poslancov. Rozhodne druhé kolo.
A hneď po prvom kole sa rozbieha front proti kandidátom RN. Nevieme, ako to dopadne, lebo voliči ostatných pravicových strán (republikáni, dosiahli cca 10 %), budú pravdepodobne hlasovať proti ľavici. Progresívni voliči Macrona jej hodia lístok len so škrípaním zubov. Ba prezident označil NĽF – vedie ho Jean-Luc Mélenchon – z ekonomického hľadiska za nebezpečnejší ako RN. NĽF nie je však jednotná strana, ale rôznorodá koaličná zmes od sociálnych demokratov cez ekologických radikálov až po (neo)marxistov.
Žiadny Macronov koniec nenastáva. Prezident vypísal voľby, lebo inú šancu nemal. Jeho hnutie Spolu nemalo väčšinu v parlamente a niektoré reformy presadzovalo obchádzaním parlamentu s využitím výnimočných právomocí prezidenta. To, že reformy narazili na široký odpor obyvateľstva, netreba pripomínať. Mladý premiér Attal ešte v nedeľu stopol reformu podpory nezamestnanosti, aby „macronovci“ získali v druhom kole podporu ľavice.
Politický systém budovaný tlačením sa tradičnej pravice a ľavice do stredu narazil. V pate je celý ekonomický systém. Výsledok? Všeobecné zúfalstvo. Politické elity žnú ovocie, ktoré zasiali.
Ak by Macron voľby nevyhlásil, bol by po triumfe Le Penovej v eurovoľbách pod značným tlakom. Takto sa dostáva na koňa. Buď RN vyhrá a bude musieť ukázať, čo vie, alebo z volieb vzíde rôznorodá vláda pod vedením ktorejkoľvek strany – pod drobnohľadom budú ony: všetky zlyhania pôjdu na ich vrub, nie na Macronov.
Strašenie krajnou pravicou má tiež krátke nohy. V Taliansku sa dostala k moci postfašistická strana Bratia Talianska na čele s Melionovou a nič výnimočného sa nestalo (líder RN Jordan Bardella má dokonca vo veľkej miere talianske korene, plus africké). Aj preto, lebo členmi populistickej krajnej pravice sú v značnej miere bývalí štandardní pravicoví politici, ktorí po odklone konzervatívnych strán do stredu (rovnako tak sociálnej demokracie), na znak nesúhlasu odišli a mierne sa zradikalizovali.
Problém je však oveľa hlbší, čo v plnej nahote ukazuje situácia v Británii. Tam labouristi smerujú k triumfálnemu víťazstvu nad nekompetentnými konzervatívcami. Lenže aj keď sa vzdali „podnikateľsko-centristického“ dedičstva Tonyho Blaira a dištancovali sa od bývalého predsedu Corbyna, nevedia, čo budú robiť. Chcú znovu postaviť na nohy ekonomickým neoliberalizmom zdevastovaný verejný sektor (zdravotníctvo, školstvo, infraštruktúru – to nie je iba slovenský problém) a zároveň podporovať i armádu, podnikanie, priemysel (neznižovať dane) zdecimovaný brexitom (to je dôsledok toho, keď ľudia uveria falošným sľubom populistickej krajnej pravice). A to sa vzájomne vylučuje.
Politický systém budovaný tlačením sa tradičnej pravice a ľavice do stredu narazil. Logicky vznikla nová opozícia – zradikalizovaná pravica i ľavica. Lenže v pate je celý ekonomický systém. Po krachu v roku 2008 sa nikto neodvážil zaveliť na zmenu. Namiesto toho sa umelo udržoval (pumpovaním peňazí) pri živote. Výsledok? Všeobecné zúfalstvo. Politické elity žnú ovocie, ktoré zasiali.