Ale ukázalo sa aj to, prečo: medzi ekonomickou pravicou, ktorá si osvojí niektoré kultúrne a environmentálne ľavicové témy, a ľavicou, ktorá v záujme toho, aby ostala politicky akceptovaná, zo všetkého najviac prestane vystupovať proti neoliberalizmu, nie je zásadný rozdiel. Macronova centristická politika sa tak stala symbolom neoliberalizmu „s ľudskou tvárou“, ktorý mal kozmeticky ulahodiť pôvodným ľavicovým požiadavkám, no pri zachovaní všetkých princípov laissez-faire, zodpovedajúcich aj oficiálnej politike EÚ. Slovami princa Tancrediho z románu Gepard od Giuseppe Tomasiho di Lampedusa – všetko „zmeniť tak, aby veci ostali rovnaké“.
Tak sa mohlo stať, že principiálne ľavicové strany sa stali „politicky neakceptovateľnými“. To je jednou z odpovedí na pálčivú otázku posledných rokov – čo zostalo z európskej ľavice? Pokiaľ ostáva pozornosť zacielená na Francúzsko, môžeme sledovať, že aj v strachu pred Národným združením (RN) Marine Le Penovej ostáva Macronova „proeurópska“ pravica viac vydesená z Mélenchonovho Nepoddajného Francúzska (LFI). Bývalý premiér Édouard Philippe a minister hospodárstva Bruno Le Maire sa napr. vyjadrili, že chcú síce čeliť RN – no okolo LFI vládne hrobové ticho.
To, že konzervatívno-nacionalistické sily, na radikálnom vzostupe všade v Európe, nemusia byť vždy najväčšou hrozbou pre status quo, ukazuje prípad talianskej premiérky Giorgie Meloniovej, o ktorej sa Ursula von der Leyenová priateľsky vyjadrila, že spolupráca „je možná“. Kritériá akceptovateľnosti sú, jemne povedané, iné. To, čím najviac znepokojuje „radikálna ľavica“, je fakt, že s „lepenovskou“ pravicou má niektoré výhrady spoločné. Zmeniť veci tak, aby neostali rovnaké. A medzi to patria najmä prehliadané životy ľudí pracujúcich mimo veľkých centier.