Pracujete od svitu do mrku, a predsa ste po vyplatení nevyhnutných poplatkov chudobný ako kostolná myš. Ak sa k tomu priráta, že vás vaše zamestnanie ani nebaví, je to kombinácia úplne vražedná. Existenčná frustrácia dokáže strašne a mnohostranne zasahovať do všetkých ostatných oblastí života. Práca, ktorú robíme, by mala byť naplnením nášho života rovnako ako zdravie a láska. I preto sa zamestnanie či práca voľakedy označovali ako „povolanie“. Niečo, čo je naším poslaním, za čo si nás ostatní vážia a potrebujú nás. Opaku sa hovorí lopota.
Minimálna mzda je na Slovensku stanovená na 750 eur, čo je piata najnižšia v EÚ. Mnohí ľudia teda sú zamestnaní, no nedokážu dôstojne vyžiť. Práve preto sa medzi minimálnou a dôstojnou mzdou rozlišuje – hoci by sa nemalo. Mzda prosto má byť vždy dôstojná. Ak zo zamestnania nemôžeme vyžiť, ani sa naň tešiť, sotva sa doň budeme hrnúť, len aby sme učinili zadosť štatistikám. Ak nás k tomu v práci úrady, politici či šéfovia nebodaj aj ponižujú, nebudeme nikdy pracovať dobre. To postupne spoločnosť rozloží – ako sa už deje.
Najstrašnejšie útočili na ľudskú dôstojnosť vždy tí pravicoví politici, ktorí tvrdili, že chudoba je dôsledkom lenivosti. U nás medzi nimi vynikal Ľudovít Kaník, ktorý dokonca v rómskej osade neváhal organizovať tlačové konferencie. Je isté, že takáto rétorika je mimovoľným pripomenutím metód, keď sa výkon „lenivého“ otroka na plantáži vynucoval bičom. Isto je chvályhodné, ak minister práce Erik Tomáš chce riešiť problém nezamestnanosti, no možno by sa ako sociálny demokrat mohol – a to nielen verbálne – dištancovať od neoliberálneho pohľadu, podľa ktorého ľudia nemajú prácu, lebo sú „leniví“.