A inak sa ani nemohol skončiť. Pokiaľ sa na prezidenta valí kritika, prečo voľby vôbec vypisoval, treba si uvedomiť, že vo Francúzsku už dva roky vládne jednofarebná menšinová vláda Macronovho hnutia Spolu, ktoré malo v 577-člennom Národnom zhromaždení iba 246 poslancov. Keď vláda bez dôvery parlamentu presadzovala zákony, musela ich „zobchodovať“ s niektorými poslancami alebo využiť ústavný článok 49.3, ktorý dovoľuje presadiť zákon bez hlasovania v parlamente. Tento prostriedok bol za dva roky využitý 23-krát. Nemožno sa potom čudovať, že vláda i prezident prudko strácali na obľúbenosti. Vydržať v tomto nastavení ešte ďalšie tri roky sa javilo ako nepredstaviteľné.
Preto Macron prebral iniciatívu a využil obavy z víťazstva RN vytvorením bloku proti Le Penovej hnutiu. Ten bol úspešný. V 557-člennom parlamente RN získalo iba 125 poslancov (celý jej blok 142 ). Voľby vyhrala narýchlo zbúchaná ľavicová koalícia Nový ľudový front (NĽF) so 178 poslancami pod vedením Jeana-Luca Mélenchona. Ten sa pasuje do roly predsedu vlády.
Keď sa jedna tretina voličov vyradí z hry, a po započítaní Mélenchonovho hnutia až polovica, ako je potom možné vytvoriť fungujúcu vládu?
Je to len povrch. Koalícia je rôznorodá a Mélenchovo hnutie Nepoddajné Francúzsko, z ktorého ekonomického programu majú všetci strach, má len 77 poslancov. Hoci nateraz všetky koaličné strany (i v minulosti silní socialisti) deklarovali jednotu, čas preverí ich principiálnosť.
Líder hnutia Spolu, premiér Gabriel Attal už podal demisiu, ale prezident ju neprijal. S tým sa rátalo. Pred olympiádou ohrozenou teroristickými útokmi netreba vnášať do riadenia štátu chaos. A vlastne sa tak nič nemení, Attalova vláda pokračuje ďalej, namiesto cca 250 poslancov má iba 150.
Leto sa využije na intenzívne rokovania, ako zostaviť vládu. Hoci ľavicový blok drží zatiaľ pohromade, pokiaľ by socialisti dostali od Macrona ponuku na premiérske kreslo, môže sa vytvoriť pôdorys pre koalíciu s hnutím Spolu. Navyše do parlamentu sa dostalo zhruba 80 nezradených poslancov, z toho vyše tridsať je ľavicovo-centristických a 39 republikánov. Je to komplikované, ale nie úplne márne.
Za povšimnutie stojí fakt, že vo väčšinovom systéme a hlasovaním proti RN obsadí Le Penovej hnutie zhruba 23 percent kresiel, no v prvom kole získali s koaličným partnerom 33 percent a v druhom až 37 percent hlasov (účasť cca 67 percent v oboch kolách), kým víťazná ľavica spadla z 28 percent na 25 percent a macronovci sa vyšplhali z 21 na 25 percent – no v percentuálnom prepočítaní v parlamente je to viac.
Marine Le Penová si uvedomila, že o tri roky bude mať opäť malú šancu vyhrať prezidentské voľby. Preto bude pre ňu dôležité zbaviť sa nálepky krajnej pravice. Je to širšia otázka: Čo možno považovať za legitímne a čo za už neprijateľné postoje? Pretože keď sa jedna tretina voličov vyradí z hry, a po započítaní Mélenchonovho hnutia až polovica, ako je potom možné vytvoriť fungujúcu vládu?
Odpoveď na túto otázku je oveľa dôležitejšia ako čo najskoršie zostavenie vlády. Inak sa celá francúzska i európska politika prepadne do pasce, z ktorej nebude úniku. Prezident Macron si môže pred olympiádou vydýchnuť, horúci zemiak hodil na stranu ľavice. Mélenchon musí ukázať, čo vie, inak je s ním koniec.