Nie, predsedom Smeru nelomcuje hnev ani emócie (a mohli by), stavil výlučne na pragmatický a vykalkulovaný prístup. Vie, že konfrontačný štýl mu počas uplynulých 30 rokov vždy prinášal úspech. Preto prišiel s tézou hrádze proti liberalizmu a progresivizmu a obhajoval kresťanstvo (ako niečo normálne). Ak chce totiž Fico naďalej udávať tón, nenechať sa politicky pochovať, musí udržiavať iniciatívu: vytvárať proti sebe stojace súperiace tábory a orať medzi nimi hlbokú brázdu.
Aby sme pochopili Ficovo zmýšľanie a stratégiu, musíme sa vrátiť do minulosti, až do 90. rokov. Ján Čarnogurský so svojou partiou chcel hneď v novembri 1989 vybudovať ľudovú, konzervatívnu stranu podľa vzoru nemeckej CDU/CSU. No to sa mu nepodarilo, pretože slovenský konzervativizmus sa viac spájal so socializmom ako s kresťanstvom. Preto úspechy medzi konzervatívne nastavenými voličmi žalo Mečiarovo HZDS. A hoci Smer sa zrodil zo Strany demokratickej ľavice, v skutočnosti na sile nabral až potom, čo sa stal „dedičom“ HZDS. Vlastne Mečiarovmu hnutiu postupne prevzal elektorát. A hoci v minulosti smerákom liberálne i progresívne myšlienky neboli cudzie, postupne si uvedomili, že tadiaľ cesta nevedie.
Orať hlbokú brázdu medzi dvoma tábormi a robiť tvrdú, ale zato slušnú konfrontačnú politiku sa dá aj bez silných emotívnych, nepriateľsky nabitých slov.
Smeru (a predtým HZDS ) bol vždy blízky tradičný slogan konzervatívcov (ľudovcov) „národ, cirkev, rodina“. Ten je iba malou obmenou hesla vichistického Francúzska „práca, rodina, vlasť“, ktorým Philippe Pétain nahradil heslo Francúzskej revolúcie „sloboda, rovnosť, bratstvo“. Ak klasickí konzervatívci ešte podporujú étos podnikania, Smer aspoň rétoricky kladie dôraz na sociálnosť.
Fico už dokonca avizoval vykosťovanie KDH. Obvinil kresťanských demokratov zo spolupráce s progresívcami a liberálmi (PS, SaS, Demokrati). Pritom KDH dalo viackrát slovami predsedu Milana Majerského najavo, že viaceré progresívne i liberálne idey odmieta. Navyše líder Smeru dobre vie, že ak by sa SNS po budúcich voľbách nedostala do parlamentu, KDH je po Hlase najbližším spojencom do koalície. No premiérovi ide o niečo iné: chce, aby sa KDH jasne vymedzilo (vyfarbilo) – či je na strane liberálov, alebo konzervatívcov (teda Smeru).
Potiaľ je to všetko poriadku: proti gustu žiadny dišputát. Veď klasickému deleniu na pravicu a ľavicu (ako ho poznáme z 20. storočia) už dávno odzvonilo. Dnes sa deliaca čiara tiahne medzi konzervatívcami a liberálmi. Hoci v Smere nie sú až takí konzervatívci, ako v poslednom čase o sebe radi vyhlasujú, len si pragmaticky uvedomujú, že na liberálnej scéne je nielen obsadené, ale akákoľvek koketéria s liberalizmom by mu jedine škodila.
To, že nesúhlasia s moderným progresivizmom, sa dá pochopiť, no ide o to, aké slová v napätej spoločenskej atmosfére používať. Rakovina a jed sú určite za čiarou. Orať hlbokú brázdu medzi dvoma tábormi a robiť tvrdú, ale zato slušnú konfrontačnú politiku sa dá aj bez silných emotívnych, nepriateľsky nabitých slov (to platí aj pre druhú stranu). Tie nikam nevedú, len do záhuby.