Použil pri tom grécku predponu „genos“, znamenajúcu národ alebo rasu, a latinskú príponu cidium, odkazujúcu na vraždenie. Pojem sa udomácnil po skúsenosti s holokaustom v Európe, ale Lemkin v skutočnosti už v roku 1933 navrhol zaviesť právny pojem „zločin barbarstva“ na základe masového vraždenia Arménov Osmanskou ríšou v čase prvej svetovej vojny.
Definícia genocídy má svoje presné charakteristiky; ale hoci pojem vznikol relatívne nedávno, jav hubenia rasových či etnických a sociálnych skupín je podstatne starší a v rôznych podobách akceleroval najmä od druhej polovice 19. storočia. Medzinárodné právo však býva právom silnejšieho, a tak sa ani na zločiny proti ľudskosti nepoužíva rovnaký meter.
O jednom druhu genocídy hovorí o. i. severoamerický historik Mike Davis vo svojej knihe Neskoro viktoriánske holokausty (Late Victorian Holocausts), kde pripomína 30 až 60 miliónov obetí hladu v Ázii v dôsledku rozmachu britského kapitalizmu; slovo genocída sa neraz používa i v súvislosti s osudom pôvodných obyvateľov Amerík, a to v rozhodujúcej miere v rovnakom období. Za genocídu však tieto skutočnosti uznané nie sú. Podobne ako mnohé, mnohé iné.
Genocída Arménov, ktorá uznaná je a na základe ktorej Rafael Lemkin pojem nakoniec vyvinul, nachádza v súčasnosti ozvenu v izraelskej spoločnosti v súvislosti s dianím v Gaze a na Západnom brehu Jordánu. Kto si spomenie na Arménov?“ nazval svoju báseň palestínsky básnik Najwan Darwish, no báseň je v skutočnosti o Palestínčanoch.
Iróniou práva silnejšieho Izrael odsúdil júnové arménske odhodlanie uznať Palestínsky štát, hoci len tri týždne pred útokom Hamasu sa podieľal na vyhnaní okolo 120-tisíc Arménov z Náhorného Karabachu. Arménsky prezident pripomenul, že Arméni a európski Židia v Izraeli majú spoločnú skúsenosť, a uznaním Palestíny a pokusu o zabránenie ďalšej genocídy sa tomu nijako nespreneveruje. Ale je zrejmé, že tak, ako môže mať genocída rôzne podoby, o tom, či sa za genocídu bude považovať, rozhoduje najmä to, kto si na ňu bude chcieť spomenúť.