V stredu odborári vyhlásili štrajkovú pohotovosť v štátnom a vo verejnom sektore. Sú nespokojní s výškou miezd štátnych úradníkov, učiteľov či zdravotníkov. Pritom učiteľom sa mzdy zvyšujú kontinuálne už niekoľko rokov, ani štátni zamestnanci nie sú na tom zle a za posledné roky si prilepšili. O lekároch a zdravotnom personáli radšej pomlčíme. Je pravda, že v niektorých profesiách v štátnom sektore, presnejšie zamestnanci na niektorých pozíciách, majú hlbšie do vrecka. Zdražovanie im citeľne zasiahlo do života, no neprimerané plošné zvyšovanie miezd je vždy nebezpečné. Vráti sa ako bumerang. Roztáča sa tzv. mzdovo-cenová špirála.
Jednoducho povedané: keď ľudia majú viac peňazí, viac nakupujú a obchodníci, vidiac, že ľudia nemajú žiadne zábrany hodiť čokoľvek bez rozmyslu do košíka, zvyšujú ceny. Ak sa mzdy zvýšia skokovo a nadmerne, ekonomika sa rúti do záhuby. Štátny a verejný sektor boli vždy majákom aj pre ostatné odvetia. Keď to ide v štáte (ktorý navyše trpí nevídaným deficitom verejných financií), prečo by to nemalo ísť v súkromnom sektore?
A v súkromnom sektore to nevyzerá príliš ružovo. Niežeby sa firmy sťažovali na nedostatok práce a objednávok, tých je neúrekom. Lenže chýbajú ľudia. Nezamestnanosť klesla na rekordné nízke hodnoty, voľných pracovných miest je veľa a ľudí na pracovnom trhu málo. Dávno sú preč časy, keď si firmy mohli vyberať, teraz musia lákať – na čo iné ako na vyššiu mzdu. No keďže niektoré profesie sú nedostatkovým tovarom, firmy sa predháňajú, kto dá viac. A takto sa roztáča špirála, ktorá nám môže „zavariť“ na poriadny rast cien.
Keďže niektoré profesie sú nedostatkovým tovarom, firmy sa predháňajú, kto dá viac. Takto sa roztáča špirála, ktorá nám môže „zavariť“ na poriadny rast cien.
Na to, že nejde o žiadne strašenie, stačí si zopakovať alarmujúce čísla: priemyslu má do budúceho roka chýbať 70-tisíc ľudí (montážnikov a operátorov vyše 10-tisíc, 2 500 zváračov, 2-tisíc elektromechanikov), v doprave 22-tisíc a v stavebníctve 29-tisíc ľudí. To sú až neuveriteľné čísla. V doprave chýbajú vodiči nákladných áut i autobusov (spolu zhruba päťtisíc), chýba tisíc rušňovodičov, stovky dispečerov. Nehovoriac už o tradičnom nedostatku učiteľov niektorých predmetov či zdravotníckeho (sociálneho) personálu. Nožnice medzi dopytom a ponukou sú enormne roztvorené.
Keby aspoň naše školstvo produkovalo absolventov, ktorí by sa mohli okamžite zapojiť do ekonomiky. Lenže z našich škôl vychádzajú často mladí ľudia, ktorí študovali niečo iné, než čo potrebuje pracovný trh. Nie div, že firmy čoraz častejšie pokukujú po zahraničných pracovníkoch – tí aspoň toľko nepýtajú…
A pravdepodobne to bude jediné východisko v nasledujúcich rokoch. Pretože vysoké mzdy neznamenajú len vysoký dopyt obchodoch a zvyšovanie cien, ale paralelne aj priame premietnutie vysokých miezd zamestnancov do cien tovarov a služieb. Podnikatelia si musia nejako kompenzovať zvýšené náklady, ak nechcú skrachovať.
Uvedomujú si to odborárski bosovia, keď požadujú neodkladné dvojciferné zvýšenie miezd – a je jedno kde, lebo štátny sektor vysiela signály do súkromného. Či chcú, aby sme sa dostali inflačnej špirály, ktorá dostane ekonomiku na kolená? Nehovoriac o tom, že inflácia likviduje ľuďom, najmä seniorom, úspory.
Vezmime konečne rozum do hrsti. Pretože inak si čoskoro úplne zbytočne zavaríme na poriadny problém, z ktorého sa budeme roky spamätávať.