Najstarší brat, ktorého predtým zbavili možnosti študovať na akejkoľvek vyššej škole v Uhorsku, zo svojho univerzitného exilu za hranicami malému bračekovi výchovne, no svedomite vyčistil žalúdok: Predovšetkým, napísal mu, ak chceš ísť na „univerzitu“, lepšie by ti bolo používať na to pekné slovenské slovo „všeučilište“. Hádam by si tak lepšie pochopil, čo všetko univerzitné vzdelanie obsahuje, a to bez ohľadu na to, aké bude tvoje hlavné zameranie. Univerzitne vzdelaný človek je – v preklade – človek vzdelaný všestranne. Jedine tak môže porozumieť svetu, a zároveň lepšie, odovzdanejšie vykonávať svoje povolanie, svoje poslanie pre seba, okolie a spoločnosť. Inak je to strata času.
Podobný prístup mal napríklad i slávny severoamerický architekt Frank Lloyd Wright. V jeho komunitnej škole Taliesin budúci architekti povinne hrávali na hudobnom nástroji, okopávali zemiaky, tesárčili, piekli chlieb, skladali a recitovali poéziu. „Neznášam profesionálnych kresličov,“ opovržlivo frflal Wright na adresu mnohých novodobých architektov. Podľa neho domy vznikajú z podobnej myšlienky a podobným spôsobom, ako vzniká hudba: tak ako je hudobná symfónia dom postavený zo zvuku, má byť aj stavba – či akékoľvek ľudské úsilie a dielo – hudbou.
Skutočné „všeučilište“ nestanovuje hranice toho, čo je a čo už nie je poznanie; čo je a čo nie je „užitočné“. Ak naozaj považujeme vzdelanie za dôležité, má to byť nielen právo, ale aj záväzok: vyvíjať tlak na odstraňovanie tých hraníc, na vôľu vymazať otázku „na čo to komu bude“ zo slovníka. Ak by to vedeli tí, čo vzdelanie formujú, i chlieb by bol hudbou.