I keď sa to istý čas už tak trochu očakávalo, či skôr sa v to dúfalo, nedlho pred novembrovými voľbami to nevyhnutne vyvolalo zemetrasenie. Politickí aktéri v každom štáte USA musia svoje kampane prispôsobiť novo sa otvárajúcim politickým horizontom.
Kamala Harrisová možno nie je najlepšia demokratická kandidátka, určite však najpravdepodobnejšia a v súboji so sebaistotou štedro plytvajúcim republikánskym predátorom asi aj najstrategickejšia. Donald Trump so svojimi ľuďmi dva roky pracovali na kampani určenej na porážku bieleho muža – síce len o tri roky staršieho ako Trump, čo bývalému prezidentovi nebránilo označovať Bidena za starého – a náhle má pred sebou celkom iný typ oponenta: viceprezidentku tmavej pleti, ktorá by mu mohla byť dcérou. Ak by aj nič iné, Harrisovej nástup na scénu rozhodne rozvíri doposiaľ statický súboj kandidátov, pri ktorých počúvaní nebývalo vždy ľahké rozhodnúť sa, ktorého prejav bolí viac. Neistota obkolesujúca Harrisovej kandidatúru je aj novou neistotou pre republikánov.
Niet pochýb, že Trump si v ofenzíve vystrieľa celý zásobník mizogýnie, rasistických a sexistických narážok. Oveľa zaujímavejšie však bude sledovať posuny v rámci demokratov. V súvislosti aj s momentálnou návštevou Benjamina Netanjahua vo Washingtone budú (nielen) židovskí voliči rozoberať všetky jej minulé vyhlásenia na adresu vojny v Gaze, ktoré môžu byť výhodou i nevýhodou zároveň. Hoci sa vo všeobecnosti nie veľmi líšia od Bidenových a bolo by neprimerané očakávať od potenciálnej hlavy USA priamu kritiku Izraela, Harrisová jednoznačne požadovala prímerie a vytvárala väčší tlak na palestínskej miske váh. Práve toto môže byť v USA oveľa rozhodujúcejšie ako fakt, že by bola prvou nebielou ženou v Bielom dome.