Od parlamentných volieb totiž ubehlo desať mesiacov a Slovensko prešlo turbulentným obdobím. Koaličné strany presadili viaceré kontroverzné zákony, opozícia protestovala na námestiach a na premiéra Roberta Fica bol spáchaný atentát. Dosť na to, aby bolo všetko obrátené naruby. SNS síce zaznamenala v prieskume SANEP-u pokles, ale v agentúre AKO nie. A Hlas na prekvapenie nedoplatil na odchod Petra Pellegriniho (neúspech v eurovoľbách bol spôsobený skôr slabou kandidátkou).
Je slovenská spoločnosť rozdelená takou hlbokou brázdou či zakopaná vo svojich zákopoch, že jedným či druhým politickým táborom nič nepohne? Áno aj nie. Zmeny preferencií, ako to už poznáme z minulosti, sa dostavujú postupne a často neočakávane.
Zo začiatku, v prvých mesiacoch po nástupe k moci, každú vládu jej voliči takmer bezvýhradne podporujú. To sa udialo aj pri minulej koalícii na čele s Igorom Matovičom. Až keď toho mal poriadne na rováši, začala mu klesať dôveryhodnosť i preferencie OĽaNO. Potom to už išlo dolu vodou. A rozpamätajme sa aj na vlády Mikuláša Dzurindu, ako ich postupne rôzne aféry začali dobiehať.
Alebo si spomeňme na rok 2015, keď počas migračnej krízy sa na jeseň preferencie Smeru šplhali nad 40 % a o štyri mesiace neskôr vo voľbách nenaškriabal ani 30 %. Pritom sa nič dramaticky nezmenilo. Dôvera občana sa nahlodáva postupne, kauzy vládnych strán sa musia najprv nahromadiť. To je údel každej vládnej garnitúry všade na svete.
V minulosti voliči jedného Smeru majú teraz na výber dve strany – Smer a Hlas. Pokiaľ to jedna strana pobabre, voliči sa môžu pobrať od Hlasu k Smeru a opačne. Robert Fico si to dobre uvedomuje.
Niečo sa však oproti minulosti zmenilo, čo mení priebeh hry. Medzi dvomi proti sebe stojacimi politickými tábormi je vyoraná historicky priepastná brázda. Zabudnime na delenie na ľavicu a pravicu, politický svet sa dnes delí na konzervatívcov a liberálov (je jedno či ľavých, alebo pravých). V strede sa nachádza už len málo strán a voličov, ktorí prebehujú z jednej strany na druhú. To pochopili v KDH.
Ich osem priorít, ktoré by radi presadili do ústavy, nie je len snahou o zviditeľnenie sa a o emancipáciu od progresívcov a liberálov v tábore opozície. V KDH sú si vedomí, že ak sa nechcú dať zatieniť PS a SaS a odsúdiť sa na riskantné „pobehovanie“ medzi 5 až 7 %, musia ponúknuť konzervatívnemu voličovi Smeru, SNS a Republiky určitú alternatívu. Ak totiž bude prípadná nespokojnosť koaličných voličov pribúdajúcimi prešľapmi narastať, KDH sa pre časť z nich môže stať bezpečným prístavom.
No oproti minulosti má celé preskupovanie na politickej šachovnici jeden háčik. V minulosti voliči jedného Smeru majú teraz na výber dve strany – Smer a Hlas. Pokiaľ to jedna strana pobabre, voliči sa môžu pobrať od Hlasu k Smeru a opačne. Robert Fico si to dobre uvedomuje. Žiadne pokusy o pohltenie Hlasu preto nemôžeme očakávať. A ak SNS nepridá (ako naznačil aj prieskum SANEP-u), čoskoro môže byť mimo hry a jej miesto môže obsadiť práve KDH. Z hnutia sa môže stať drahá nevesta, ktorá to bude umne hrať na obe strany a rozhodovať o smerovaní Slovenska. V rukách má silné šachové figúrky.