Španielske kolónie sa postupne stávali samostatnými republikami a v roku 1824 sa USA rozhodli, že Európe neumožnia žiadny nový druh kolonizácie. Radšej sa tejto úlohy zhostili samy a od konca 19. storočia robia všetko pre to, aby to tak zostalo.
Nicolás Maduro, ktorý bol v pondelok znovuzvolený za prezidenta Venezuely, rád pripomína túto historicky nerovnú pozíciu. V atmosfére rozdvojenia krajiny získal viac ako 51 percent hlasov a jeho protivník Edmundo González Urrutia okolo 44 percent. Opozičná líderka María Corina Machadová pre médiá povedala, že celý svet vie, že vyhral Urrutia a minister zahraničných vecí USA Antony Blinken vyjadril „vážne obavy, že ohlásené výsledky neodzrkadľujú skutočnú vôľu venezuelského ľudu“. Javier Milei, argentínsky prezident presadzujúci vo svojej krajine dolár, neváhal Urrutiu povzbudiť do zapojenia ozbrojených síl, v čo pevne dúfa a verí.
Monroeova doktrína stále platí, len právo priamej vojenskej intervencie sa v prípade potreby iných záujmov, ako sú venezuelské, upravilo za sofistikovanejšie právo veľmocenských ekonomických sankcií. Okrem Mileia si spomedzi krajín Latinskej Ameriky ďalšie krviprelievanie asi neželá nikto, ropa je však priveľmi vábnym artiklom, aby právo rozhodovať o nej ostávalo v rukách Venezuely. Maduro rád a často spomína Simóna Bolívara a Francisca de Mirandu, zásluhou ktorých sa Venezuela prvý raz stala nezávislou republikou, a, samozrejme, Huga Cháveza, ktorý sa znárodnením ropy pokúsil o nový druh nezávislosti – od nadnárodných záujmov zakotvených ešte v Monroeovej doktríne.
Lenže dnešným problémom „bolívarovskej revolúcie“ a Madura nie sú len (mierne povedané) nerovné vzťahy so Severom. V úsilí o nezávislú politiku stavila Chávezova tradícia priveľa na ropnú „monokultúru“, a stala sa hospodársky neudržateľnou. Obrovské množstvo ľudí neuteká z Venezuely preto, že chcú slúžiť iným záujmom, ale prosto preto, že nemajú ako žiť. Ak chce Maduro svoje víťazstvo nielen deklamovať, ale aj naplniť, hlavnou zmenou by mala byť vnútorná diverzifikácia hospodárstva.