Vzhľadom na Drličkove politické názory a ich prejavovanie na verejnosti, vzhľadom na známe disonancie medzi ním a ministerkou bolo skôr prekvapením, že na tomto poste ešte zotrvával. Nejde teraz vôbec o to, či bol Drlička dobrým, alebo zlým šéfom, na Slovensku platí, že víťaz berie všetko a v duchu tohto hesla si ministerka môže robiť, čo chce.
Je z tábora víťazov volieb. Keby bolo vyhralo Progresívne Slovensko, na stoličke riaditeľa SND by ďalej sedel Drlička. A ako sa dalo predpokladať, hneď po Drličkovi padla hlava šéfky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej, ktorá sa Drličku zastala.
A nie, týmto sa to nekončí, pôjdu preč aj ďalší. Prečo? Pretože ich spôsob vedenia inštitúcií, na čele ktorých stoja, sa nepáči tým, čo teraz vládnu. To prekvapenie umeleckej obce, ktorá akoby si nevedela veci spočítať, možno pripísať len naivite umeleckých duší. Ak sa na vec pozrieme racionálne, chceli by ľudia z fanklubu Drličku a Kusej, aby ich obľúbenci slúžili de facto štátu? Štátu, ktorý dnes vedú ľudia prezentujúci pre nich absolútne neprijateľné názory?
Áno, je tu argument, že kultúra padá na kolená. Ale kultúra na kolená nepadá. Kultúra nie sú inštitúcie. Tie môžu padnúť, ak ich nástupcovia odvolaných šéfov budú viesť zle. Lebo treba povedať, že Drlička aj Kusá majú výsledky. Dokázali dať „svojim“ inštitúciám dušu, získať divákov, návštevníkov, uznanie, nadchli umelcov, stmelili kolektívy tvorcov. To všetko sú zásluhy, ktoré im patria. Ale zobuďme sa.
Nie sú to ich súkromné podniky, sú to len štátne inštitúcie, s dôrazom na slovo štátne. A aj títo „dobrí“ vedeli tiež nahnevať, konkrétne Drlička odvolaním šéfky baletu Niny Polákovej, SNG zas lákala na výstavu sochou Stalina.
Áno, je tu argument, že kultúra padá na kolená. Ale kultúra na kolená nepadá. Kultúra nie sú inštitúcie. Tie môžu padnúť, ak ich nástupcovia odvolaných šéfov budú viesť zle.
Apropo, štátne divadlo. Jeho veľkým kritikom bol nedávno zosnulý významný divadelný režisér Blaho Uhlár. Čo by asi povedal na dnešný virvar v štátnej kultúre? Možno by sa len povznesene pousmial, dávajúc najavo, že on „už dávno vie“. Už dávno si založil vlastné divadlo a odmietal byť šéfom štátnej inštitúcie, pretože vedel, že by nemohol tvoriť tak slobodne, ako chcel. Aj za cenu, že od štátu nedostal ani euro.
Podpredsedníčka výboru Národnej rady pre kultúru a médiá za Progresívne Slovensko Zora Jaurová vraví o tom, že Šimkovičová, „ničiteľka kultúry“, berie inštitúciám ich nezávislosť. Ale treba povedať, že štátne inštitúcie žiadnu nezávislosť nemajú, sú to inštitúcie štátu, štátu podriadené! Uhlár to vedel, a preto z tohto vlaku vystúpil, z jeho Stoky ho nemohol vyhodiť žiadny štátny úradník.
A práve na SND sa Uhlár občas posťažoval. Podľa neho by mali byť všetky divadlá nezávislé a podporované jedným fondom – nie riadené úradníkmi. Povzdychol si, že ľudia hrajúci v divadle, ktorého stavba stála tri a pol miliardy slovenských korún a ročne zhltne dve desiatky miliónov eur, mu často vyčítajú, že pýta od štátu šesťdesiattisíc eur. Ako to komentovať bez vulgarizmu? – kládol rečnícku otázku.
Ministerka zakotvená v „alternatívnej“ scéne bije do očí svojimi názormi a aroganciou. Nedáva si servítku pred ústa a neohliada sa napravo ani naľavo. Umelcom sa nepáčila Natália Milanová z OĽaNO, ktorá im na hlave ani vlások neskrivila, nuž môžu si teraz vychutnať jej opak. Petície a protesty v uliciach sú na smiech. Nedosiahnu nič. Pretože ministerka vie, ako chutí moc. Nie, v tomto nie je amatérka.