… od inklinácie k falošným správam („hoaxy“) cez zmes neoliberalizmu s konzervativizmom až po nechuť k médiám hlavného prúdu a „európskym hodnotám“ – z toho všetkého je zrejmé, že Európa má problém. Hlboký.
Z politického establišmentu aj z (neo)liberálnych kruhov zaznievajú silné slová morálneho odsúdenia. Britská vláda sa tvári, že je z pokusov o pogromy v šoku. Zaprisaháva sa, že tí gangstri nemajú s Britániou nič spoločné. V poslednej chvíli (dočasne) zastavený ťah na bránku zo strany Marine le Penovej či opakovaná kritika „antieurópanstva“ Viktora Orbána sa opisuje ako boj statočných s chorobou, ktorá na ňu bezdôvodne útočí a ktorá je cudzopasnou anomáliou na inak bezúhonnom tele systému liberálnej demokracie.
Či už ide o rasizmus, odpor voči imigrantom, alebo odmietanie očkovania, sme zvyknutí počúvať, že to len nečakane vysoké množstvo odpadlíkov (u nás známejších ako dezoláti) celkom bez súvislostí, bez príčin a „ničím nevyprovokovane“ útočí na všetko, čo je nám drahé: na práva menšín, ľudské práva, vedecký racionalizmus, technický pokrok – na udržiavanie ilúzie o možnosti pokračovania v doterajšom kapitalistickom raste, len v nových sterilných cisárových šatách.
Ivan Mikloš napríklad opakovane vyjadruje znepokojenie, že Slovensko má v rámci EÚ najvyšší počet ľudí s nevraživým postojom k systému liberálnej demokracie. Do nej zahŕňa ochranu o. i. menšín či imigrantov. Reformy, na ktorých sa vo vláde M. Dzurindu zásadne podieľal, neľutuje – ľudí len bolo treba viac „pohladiť“ – veď nemohli za to, že nechápali, že likvidácia sociálnych istôt a dôraz na bezohľadný individualizmus je nevyhnutná daň za „potrebnú modernizáciu krajiny“.
Nedá sa v tom nevidieť analógiu so šokom, aký vyjadruje vedenie EÚ po posledných voľbách do EP, francúzski centristi či britskí konzervatívci aj labouristi: nielenže rasizmus priamo roznecovali zámernou antisociálnou politikou, ktorá zničila domáce hospodárstvo, sociálne väzby a pracovné príležitosti. Cynicky vykalkulovane na ventilovanie hnevu podhadzovali obetných baránkov. Tí sa ponúkali najčastejšie spomedzi moslimov, u nás dlhodobo najmä Rómov. Bolo napr. oveľa jednoduchšie vyrobiť z Jeremyho Corbyna antisemitu, ako sa postaviť za mierových demonštrantov proti prebiehajúcej genocíde v Gaze, alebo aktivistov, ktorí tvrdia, že ekologické problémy sa nedajú riešiť bez zmeny paradigmy nekonečného rastu.
Je nielen nepresvedčivé, ale najmä poburujúce počúvať z úst tých, ktorí minimálne počnúc inváziami NATO začiatkom tisícročia šíria islamofóbiu, selektívne, rasisticky a dôsledne pokrytecky posudzujú medzinárodné zločiny a nezamestnaným odporúčajú „jedno teplé jedlo denne“, ako sa zaštiťujú láskou k menšinám, ľudským právam, politickým a ekonomickým slobodám – a potom sú útlocitne prekvapení, že plody s vervou zasadeného stromu chutia zlosťou.
Ako písal klasik – civilizácia, ktorá nedokáže ani len pomenovať problémy, čo sama spôsobuje, je civilizácia v úpadku.