Pred niekoľkými dňami vystrašil svet pád akcií na svetových burzách. Turbulencie sa podarilo čoskoro vyrovnať, ale pokojní nemôžeme byť. Nebol to klasický výkyv, pretože v Japonsku zaznamenali najväčší jednorazový prepad akcií od krachu finančných trhov v roku 1987. Pravdepodobne ide o prvú „lastovičku ohlasujúcu jar“. Finančné trhy sú nasýtené, číhajúce riziká sa podobajú na tie z roku 2008. Teraz ide o to, ako sa finančné trhy skôr či neskôr dokážu s predpokladaným „zemetrasením“ vyrovnať, či sa „rázová vlna“ prenesie na svetovú ekonomiku.
Trhy sa upokojili v čase, keď sme noc čo noc očakávali masívnu odvetu Iránu voči Izraelu za zabitie vodcu Hamasu Ismaíla Haníju vo vojenskom areáli v Teheráne. Zahanbujúce poníženie si žiada reakciu, inak Irán stratí česť. Lenže reálne obavy z vypuknutia požiaru na Blízkom a Strednom východe, ktorý sa nepodarí uhasiť, sú veľké. Letecké spoločnosti zrušili lety do regiónu, turisti hromadne utekajú z Libanonu.
Diplomati pracujú na plné otáčky (rovnako ako v roku 1968, keď komunistickí pohlavári zo spriatelených krajín tlačili na naše vedenie). USA tlačia cez svoje kanály na Irán, francúzsky prezident Macron volal novozvolenému prezidentovi Masúdovi Pezeškijánovi, podarilo sa vyrokovať pauzu a usporiadať v arabskej Džidde zasadnutie Organizácie islamskej spolupráce.
Hoci všetci odsúdili likvidáciu šéfa Hamasu, šiitský Irán jednoznačnú podporu nemá. Jordánsko avizovalo, že zostrelí všetky iránske strely smerujúce na Izrael, nedá sa zatiahnuť do vojny. Zatiaľ to vyzerá opäť na symbolickú odpoveď, sprevádzanú masívnejšou paľbou Hizballáhu z Libanonu. V Teheráne si uvedomujú technologickú vojenskú prevahu Izraela, ktorý nenechajú v štichu USA. Navyše teokratický režim je krehký, po ďalšom zbití dospievajúcich dievčat morálnou políciou znovu v ľude vzkypel hnev. Prípadný väčší konflikt môže otriasť samotným režimom.
Prečo by sme sa mali vzdať dovozu ruského plynu, keď západoeurópske štáty veselo dovážajú ruský skvapalnený plyn tankermi.
Aby toho nebolo málo, ukrajinskí vojaci vkročili na územie Ruska (opäť paralela s augustom 1968). Šok, no Kyjev má k tomuto kroku plnú legitimitu. Hoci ide o veľmi riskantný ťah, ktorý odhalil slabiny ruskej armády, má svoje taktické opodstatnenie: Moskva musí presunúť svoje sily z frontu a na prípadných mierových summitoch sa dostane pod tlak. Pretože len v tom prípade bude Putin ochotný rokovať a nebude si klásť nezmyslené požiadavky. Potiaľ by to bolo v poriadku, Ukrajinci ale obsadili aj neuralgický bod prepravy plynu do EÚ. Hoci Kyjev nemá záujem zničiť stanicu, lebo keby chcel zastaviť prepravu plynu, mohol to na svojom území urobiť už dávno. Lenže pri bojoch sa môže stať čokoľvek.
Je pravdou, že dodávky ruského plynu cez potrubie sa končia v decembri, no dá sa využiť na prepravu azerbajdžanskej suroviny. Prečo by sme sa mali vlastne vzdať dovozu ruského plynu, keď západoeurópske štáty veselo dovážajú ruský skvapalnený plyn tankermi. Dokonca Francúzsko odber plynu z Ruska zvýšilo.
Koniec plynovodu Rusko nepoloží, predá inde – dopyt po plyne i uhlí v ostatnom svete rastie. Naopak, na trhoch sa roztancujú ceny plynu a následne elektriny, čo sa prejaví v neúmernom zvyšovaní cien. Keď k tomu pridáme neistotu na Blízkom východe, ceny na svetových trhoch môžu „skolabovať“. Otázkou je, či sme ešte schopní po lockdownoch a pandemickej ekonomickej kríze nasledovanej dvojcifernou infláciou spôsobenou vojnou na Ukrajine zvládnuť ďalšiu ťažkú skúšku. Uvedomujú si to tí, ktorí majú v rukách moc?