Slovenská pobočka rozhlasu v Bratislave na to bola primerane hrdá, pretože medzi osobnosťami vtedajšej zlatej rozhlasovej éry nebol len do povinného počtu aspoň jedného Slováka v zahraničných novinárskych misiách. Medzi kolegami, akými boli napríklad Jan Petránek, Karel Kyncl, Věra Šťovíčková či Jiří Dienstbier, bol Dušan Ruppeldt jedným z najobľúbenejších hlasov spájajúcich Bratislavu a Prahu so svetom.
Netrvalo však veľmi dlho, kým sa mu talent a nasadenie pre vec stali viac nepriateľmi. Nikdy nezapochyboval o tom, že chce slovenskú kultúru a intelektuálne tradície pomáhať rozvíjať tak dobre, aby svet okolo a hlavne my sami sme v budúcnosti nikdy nespochybnili, že rovnocenne patríme na svetovú scénu. Že sa nemáme za čo hanbiť a že hlboko zakorenené komplexy druhoradosti odídu oveľa rýchlejšie, ako vznikali.
Som presvedčená, že mnohí ľudia ako on vedeli, že jediným spôsobom, ako na to, je všemožne podporovať kultúru a zvyšovať nároky na vzdelanie. Keď vtedajší československý parlament rokoval o zrušení cenzúry, deduško veľmi vehementne tvrdil, že je to zásadný predpoklad pre plnohodnotný rozvoj kultúrneho života a štát jednoducho nesmie mať jedinú kontrolu nad tým, aké umenie podporí.
Ale s prichádzajúcou normalizáciou sa na rozhodujúce miesta dostávalo čoraz viac ľudí, ktorí mali na vec celkom iný názor. Na to, aby niekto viedol kultúrnu inštitúciu, bola zo všetkého najmenej podstatná znalosť veci, ak to nebola priam prekážka. Deduško najskôr pracoval pre jeden podnik zahraničného obchodu, ukázalo sa však, že jazyková vybavenosť je v skutočnosti dôvod na podozrenie z protištátnej činnosti. Potom nastúpil do Slovenskej národnej galérie.
Zásadný predpoklad pre plnohodnotný rozvoj kultúrneho života je to, že štát nemá jedinú kontrolu nad tým, aké umenie podporí.
Opäť veril, že jeho bohaté bývalé kontakty so svetovými umelcami pomôžu usporadúvať jedinečné výstavy. Dostal napríklad priamy súhlas od svetoznámeho ekvádorského maliara Oswalda Guayasamína, miláčika latinskoamerickej ľavice. V strete so slovenskou realitou márne však bolo Guayasamínovi kamarátstvo s Fidelom Castrom: pre tých, čo rozhodovali o tom, čo je dobré pre slovenské umenie, bol len ďalším podozrivým elementom útočiacim na panenskú čistotu prirodzenej slovenskej senzitivity.
Keď deduško zomrel, Věra Šťovíčková a Karel Kyncl spomínali, že vtedajším riaditeľom SNG bol človek, ktorého na to miesto oprávňoval len vyhovujúci triedny profil, sebaistý v tom, že na to, aby viedol umeleckú inštitúciu, umeniu rozumieť nemusí. Tak sa mohlo stať, že keď riaditeľ Guggenheimovho múzea, bratislavský rodák Thomas Messer, chcel ponúknuť svojmu rodnému mestu svetové diela moderného umenia, deduško bol šťastný, že riaditeľovu odpoveď prekladať nemusí: „Prineste mi sem radšej obrazy severoamerickej renesancie“, blysol sa riaditeľ.
Môjho starého otca to nakoniec fyzicky zlomilo, no zatrpknutosť ho neovládla. „Vieš“, hovorieval mi s úsmevom, „môj otec zakladal Slovenský rozhlas, a potom si jedného dňa našiel na stole lístok od Jozefa Tisa, v ktorom mu oznamuje, že na jeho miesto príde robiť poriadky kompetentnejší Šaňo Mach.“
Je to pravda, ten lístok stále mám. A ako iste viacerí iní, aj rodinné príbehy, ktoré mi nedovoľujú prepadať beznádeji. A tak si tu žijeme.