Istotne to nemajú ľahké, lebo, aspoň podľa všetkého, vraj vo svojich príbytkoch zúfalo trhajú všetky papierové mapy, keďže sú hneď na prvý pohľad strašne ploské, a nahrádzajú ich glóbusmi vo veľkých množstvách, ktoré podobný omyl nepripúšťajú.
Jednoducho povedané, stretnutie s vedeckým poznatkom má na nich devastačné účinky, ktoré by mohli viesť až k rozpadu osobnosti, prípadne k premrštenej objektivite.
Alebo k chvíľkovému pocitu nebývalého šťastia, keď sú aspoň letmo, na celkom malý okamih, tak blízko nejakej celkom banálnej, no všeobecne akceptovanej pravde. Nikdy sa pri nej nemôžu zdržať príliš dlho. Politická povinnosť ich spoľahlivo privedie opäť na dôverne známu pôdu nadávok, osobných urážok, ba aj, ako sa nedávno ukázalo, k nepredvídateľným trestným činom.
Taký čarovný, ba až opojný vie byť svet tohto politického „raušu“. Pritom tento proces je až stereotypne nudný. Iba úplne náhodou a iba pre ilustráciu vyberám slová pána šéfdirigenta Štátnej filharmónie Košice Roberta Jindru, ktoré pramenia z tej najhlbšej kultivovanosti ducha a sú adresované „hriechom“ ministerky Martiny Šimkovičovej: „Nevážená p. Šimkovičová, ak chcete naozaj urobiť niečo dobré pre kultúru na Slovensku, okamžite odstúpte. Slovensko, moji drahí kamaráti, som s vami!“
Nuž, aspoň niekto je tu so Slovenskom, lenže absentuje nejaký silný vedecký presvedčivý nadhľad, ktorý sa môže oprieť iba o zrejmú guľatosť zeme: „Podporujem Vašu iniciatívu a protest proti diktatúre MK SR v čele Šimkovičovej a Machalu.
Verím, že sa Slovensko raz vráti na zem, ktorá je guľatá!“ Lenže tento glóbus akoby tak nejako opäť stál v rohu onej „führerovej“ pracovne, a žiada si preto podrobnejšie vysvetlenie, ba oveľa väčší politický rozmach. V ňom už Martine Šimkovičovej opakovane vulgárne nadáva, vyjadruje sa, či ‚je možné, že po svete chodí taká p..a‘, tiež ako o ‚svini, na ktorú sa varí voda‘, vyzýva ju na odstúpenie a varuje, aby sa pred ním neobjavila po koncerte“.
Veď je potom na to pomyselne aj oprávnený – akoby v duchu presvedčenia starovekého gréckeho filozofa – že „Boh má guľatú (rozumej: dokonalú) podstatu“. Nuž ako ďaleko sme sa za 2 300 rokov dostali od objaviteľa guľatosti zeme – pytagorovca Aristarcha zo Samu.
Jeho heliocentrický koncept sveta bol vraj inšpirovaný divadlom – scénickým výtvarníctvom. Gréci si pri tvorbe kulís uvedomili, že vzdialené veci sa nám síce zdajú malé, no vzdialenosť ich v nijakom prípade nerobí menšími. Išlo vlastne o myšlienku centrálnej perspektívy, ktorú v iných druhoch výtvarného umenia síce nevyužívali, ale to neznamená, že ju nepoznali.
Nuž, aj taká môže byť povaha vzťahu divadla, myslenia a sveta. Ani slušnosť sa nestáva menšou, ak sa od nej vzďaľujeme. Len potom v pomyselnej tvári nepriateľa najčastejšie už nedokážeme zavčasu rozoznať tú svoju vlastnú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.