ľavica je rozdelená, kapitalisti vyzbrojení európskymi hodnotami si prehadzujú horúcu krumpľu zodpovednosti a potom sa zmení téma. Až kým nepríde ďalšia rozbuška.
Medzi také spravidla patria udalosti, keď sa imigranti alebo ich už domáci potomkovia dopustia zločinu, ako sa nedávno stalo v Anglicku. Vtedy každodenné a zväčša zneviditeľňované zločiny „domácich“ prestanú celkom existovať. Medzi argumenty proti rasizmu patrí pripomínanie faktov, že ľudia zväčša utekajú pre vojny a príšerné podmienky spôsobené globálnym otepľovaním. Odporcovia vtedy obvykle podotknú, „nech si riešia problémy doma“ alebo „kde sú ženy?“ a vrhnú sa na obhajobu zelených venčekov európskych žien.
Nie je v ničom záujme pripomínať, že problémy v zásadnej miere spôsobili hodnoty nášho „vyspelého slobodného sveta“, tak vyzdvihované liberálmi. Zoči-voči nacionalistickej agresivite sa vyvíja protireakcia, ktorá „víta všetkých migrantov“. Obvykle sa zas argumentuje tým, že máme stále nižšiu pôrodnosť a mladým sa už nechce tvrdo pracovať. Preto prácu migrantov potrebujeme. Nejde len o odborníkov, tých vítame s otvorenou náručou.
Sú to nezmieriteľné póly, medzi ktorými sa stráca podstata problému. Z pohľadu Afriky, Ázie či Blízkeho východu sa táto európska polemika priam kúpe v pokrytectve. Manipuluje s ľudskosťou a so strachom – nielen migrujúcich, ale aj tých, ktorí sa cítia odvrhnutí neoliberálnymi hodnotami. Ani u nás to nie je tak dávno, keď otázku domácej pracovnej sily liberálni demokrati otvorene zaznávali s tým, že ju predsa zastúpia „lacnejší imigranti“. A nie je žiadne tajomstvo, že ekonomiku krajín ako Španielsko, Taliansko, Francúzsko či Nemecko do veľkej miery udržuje podhodnotená, často priam otrocká práca migrantov.
Sotva možno očakávať, že sa človek vo vlastnej krajine sociálne ohrozený a často aj urážaný obráti proti systému, ktorý to spôsobuje. Žiaľ, tendencia býva skôr taká, že si zlosť vybije na niekom, kto je v skutočnosti ešte väčšou obeťou – toho istého systému.