Násilné pošliapanie demokratického procesu v československej spoločnosti a následná normalizácia v búrlivej postpandemickej dobe a po invázii ruskej armády na Ukrajinu samovoľne ožívajú. Osobné vzopätie sa moci, občianska odvaha, bezmocnosť proti presile či lavírovanie, na ktorú stranu sa pridať, sa stávajú opäť témami dňa. Ak sme sa v minulosti mohli vyhovoriť, že demokraciu nám zničili Rusi či predtým nemeckí nacisti (80. výročie povstania Slovákov proti fašizmu si pripomenieme o niekoľko dní), teraz to už neplatí. Osud máme vo svojich rukách. Po 35 rokoch po páde komunizmu a 30 rokoch samostatnosti sa presviedčame, že demokraciu i spravovanie krajiny prestávame zvládať.
Spochybňovanie základných demokratických pravidiel, kolabujúce školstvo a zdravotníctvo, rozpadávajúca sa infraštruktúra, prebujnená byrokracia, „haprujúci“ štát. Ani peniaze z toho „zlého“ Bruselu nedokážeme efektívne využiť – na rozdiel od iných krajín. Nehanbíme sa okrádať sami pred sebou. Olympijské hry v Paríži ukázali v plnej nahote úpadok Slovenska.
Nielen tieto letné dni, ale posledné roky ukazujú, ako sa nám vzďaľuje vlak vyspelého sveta. Už nie cudzou vinou, už sa nemáme na koho vyhovárať.
Športovcov z malých krajín ako Srbsko, Slovinsko, Chorvátsko, Dánsko, Holandsko, Nórsko, Maďarsko, Portugalsko či aj Poľsko boli vidieť všade: v hádzanej, basketbale (klasickom i trojkovom), vo vodnom póle i volejbale, v pozemnom hokeji, futbale, v plaveckom bazéne – mužov i ženy. Rakúsko, Švajčiarsko a Fínsko, ktorých športovcov príliš vidieť nebolo, si to vynahradia na zimnej olympiáde. My nevieme, či sa vlastne prebojujeme na olympiádu v ľadovom hokeji – v národnom športe. Už aj v ňom sa hádame a kopeme poriadne hlbokú brázdu. Kde zostal étos roku 1968?
U nás sa nerodia menšie talenty ako v Slovinsku, Chorvátsku, Maďarsku či v Holandsku a Dánsku, len tam to robia inak. Súdržnosť a kooperácia v spoločnosti je na inej úrovni. O tom je šport, nie o tom, že niekoho okabátim, „obabrem“, ponížim. Nie je to len o peniazoch – lebo v športe peňazí nie je málo, len sa „rozoberú“. Je to o tom, ako dopriať niekomu úspech, dať šancu, aj chudobnému, ktorý nemá za sebou sponzorov klubu. Je to aj o otvorenosti: ako to robia vo svete, nielen si stále hundrať tú svoju pesničku.
Ako počas pandémie. Koľko mudrcov sa naraz objavilo na Slovensku. Výsledok: najmenej zaočkovaných v EÚ a najviac úmrtí vo svete na covid počas jednej etapy (vlny delty). Sú Dáni, Holanďania, Slovinci či Nóri o toľko hlúpejší a zaostalejší, že „neprekukli“, o čo pri covide ide? Alebo, ako ukázala olympiáda, je pes zakopaný inde? (Nečudo, že v Paríži sa preukázala i kríza českého športu.)
Po 56 rokoch od ruskej invázie je otázkou, či by sme si demokratický proces nakoniec nezmrvili sami. Lebo na Slovensku (i v Česku) si slobodu i demokraciu vážime čoraz menej, skôr dáme na čisto osobný prospech, závisť, nevraživosť či žabomyšie vojny. Nielen tieto letné dni, ale posledné roky ukazujú, ako sa nám vzďaľuje vlak vyspelého sveta. Už nie cudzou vinou, už sa nemáme na koho vyhovárať. Aj to by mal byť odkaz roku 1968.