Štefánik položil základy slovenskej štátnosti, bez neho by ťažko vznikla spoločná republika s Čechmi. Dubček písal inú kapitolu histórie: prvý tajomník štátostrany stál v komunistickej krajine na čele obrody spoločnosti, ktorú nakoniec zničili sovietske tanky. Pripomínajme si ho ako hrdinu alebo ako obeť? Odpoveď má obe podstatné mená a ešte niečo navyše.
V prvom prípade však treba doplniť k Dubčekovi prídavné meno. Bol totiž naivný hrdina. Nabral odvahu pustiť sa do nevídaných reforiem v krajinách Varšavskej zmluvy, ale súčasne podcenil jasné riziko, ako kruto sa mu môžu v Moskve pomstiť.
Odhodlaný a nebojácny zoči-voči šéfovi Kremľa Leonidovi Brežnevovi, no zároveň s chýbajúcou politickou predvídavosťou, že Pražská jar dopadne zle-nedobre. Ideologický fanatizmus a paranoja členov sovietskeho politbyra a ich generálov boli príliš veľké, záblesk slobody v Československu považovali za krajne nebezpečné zatmenie v komunistickej ríši podrobených štátov.
Dubčekovi sa podarilo dovtedy niečo nevídané: ľud v komunistickom Československu zbožňoval šéfa komunistickej strany. Dokázal vytvoriť jednotný politický národ Čechov a Slovákov.
Odvaha, ktorú v sebe Dubček našiel, však mala veľkú hodnotu. V období medzi skončením druhej svetovej vojny na jar 1945 a pádom komunizmu na jeseň 1989 ľudia v Československu totiž nezažili takú eufóriu, aká trvala niekoľko mesiacov v roku 1968. Zásluhou Dubčeka. Mnohí si ten polrok zapamätali ako jedno z najkrajších období svojho života.
Dubčekovi sa podarilo dovtedy niečo nevídané: ľud v komunistickom Československu zbožňoval šéfa komunistickej strany. Dokázal vytvoriť jednotný politický národ Čechov a Slovákov. Buďme hrdí na to, že patril nielen Slovákom: Česi milovali Dubčeka ako vlastného syna, taký obdiv medzi nimi nezažil žiadny iný Slovák a pravdepodobne ho už nikto zo Slovenska v tejto popularite za riekou Moravou neprekoná. Český herec Jan Werich vtedy poznamenal, že si nespomína, kedy videl naposledy slovenský a český národ v takej zhode.
O Dubčekovi ako o obeti sa netreba rozpisovať, pretože hádam každý vie, čo 21. august 1968 znamenal pre ďalšie viac ako dve desaťročia. Treba však pripomenúť politikom, ktorí v tento deň chodia iba k jeho hrobu, aby nezabudli na to, že obete okupácie boli aj najväčšie. Kvety patria dnes na miesta, kde sovietski vojaci zastrelili bezbranných civilistov.
Dubčekovi chýba jedna vec a opäť sa to týka súčasných politikov. Je milé, že NR SR sa nachádza na námestí nesúcom jeho meno, a že niekoľko rokov sa významným osobnostiam udeľuje Štátna cena Alexandra Dubčeka. Drobná spomienka na neho v podobe malej expozície v rodnom dome v Uhrovci je nedostatočná. Skromný Dubček by si istotne neželal mať múzeum, ale pamäť národa si to zaslúži.