Nekrológy boli oslavné, Delon bol skrátka ikona. Krásny, úžasný, úspešný, osudový, skvelý, opovážte sa ho nemilovať.
Po pár dňoch sa atmosféra mierne upokojila a bola zverejnená správa, že nedosiahnuteľný francúzsky krásavec si želal, aby jeho milovaného psa rodina odprevadila na eutanáziu, aby s ním mohol spočinúť v objatí hneď po svojej smrti. Aký netvor si môže želať čosi také? – pohotovo reagovali sociálne siete i médiá. A, mimochodom, neobhajoval svojho času Marine le Penovú? Je to rasista! Veru, ťažká dilema, milovať umelca a mať morálne zásady, najmä keď sa v posledných rokoch tak nahusto nakopili! Každému odľahlo, že rodina sa rozhodla – aj na popud nadácie inej francúzskej enfant terrible Brigitte Bardotovej – Delonovo želanie nesplniť.
Delonov príbeh v skutočnosti nie je až taký zaujímavý; oveľa zaujímavejšie sú otázky, ktoré silné umelecké či intelektuálne osobnosti vyvolávajú. Veď kto kedy vymyslel, že výnimočný tvorca či mysliteľ musí byť aj vzorom morálnych cností podľa našich predstáv? Poznáme to dobre: taký Válek bol úžasný básnik, ale…
Pokiaľ ide o Delona, jeho smrť nemohla prísť v príhodnejšiu hodinku pre slovenskú spoločnosť: počas kultúrnych protestov, v ktorých sa (nekomentujem ako) zvýrazňujú aj herci, nejeden, kto potreboval s nimi vyjadriť nesúhlas, umiestnil Delonovu podobizeň medzi (ne)obľúbené postavy slovenského divadla: To bol pán herec, nie tento hulvát! Dokonca i tá Marine le Penová a manželkine zlomené rebrá (pes už menej) mu boli odpustené – darmo, bol to velikán.
Málokto by v takej atmosfére dokázal pripustiť, že nie politické názory ani osobná statočnosť ešte nerobia dobrého umelca; ale najmä zmieriť sa s tým, že môžeme výnimočnej osobnosti priznať jej výnimočnosť a zároveň to nebrať ako zradu ideálov.