Ale aj veľa tých, ktorí boli po potlačení Povstania označení za kolaborujúce živly. V prevažne židovských transportoch do Serede a v celách koncentračného tábora sa tak spoločne ocitli napríklad evanjelický kňaz, anglický novinár, „blchaví Židia z poľskej Haliče“, komunistickí partizáni, nekomunistickí partizáni, nemeckí zbehovia aj katolícky kňaz zo Žiliny, ktorý odmietol posvätiť gardistickú Sokolovňu. Tam sa ďalej rozhodovalo, ktorý väzeň poputuje do ktorého koncentračného tábora.
Na jednom mieste sa tak stretli mnohí, ktorých toto stretnutie zaskočilo. Nie všetci tam boli za aktívny odboj alebo za rasový pôvod. Boli tam takí, ktorí nemeckému fašizmu a prisluhujúcemu slovenskému štátu možno neodporovali, ale ani ho aktívne nepodporovali, len sa snažili slušne prežiť. Boli tam iní, ktorí s vývojom po roku 1939 možno súhlasili, no keď sa situácia vyhrotila, popálili sa aj oni. Boli tam takí, ktorí, nebyť väzenskej cely, by sa možno nikdy nezhovárali, majúc nevybavené účty z minulosti. Teraz boli všetci „rozhádanci“ v jednom vreci. Zrazu si bez akýchkoľvek slov uvedomili, že ich spája niečo oveľa silnejšie, ako len to, čo by si sami želali: že majú, napriek všetkému, spoločný osud. Len sú jeho rôznymi výhonkami. Ako sa píše v básni: „… v jedno Slnko zrieme, spoločný máme osud, inakší nebudeme“.
V povojnovej histórii prešlo SNP mnohorakým verejným vnímaním. Komunistický režim ho „očistil“ od nekomunistických elementov, a potom ho ešte veľmi dlho po novembri 1989 pravicové vlády interpretovali ako „komunistický puč“ – zrejme preto, že si ho vtedy stúpajúci Smer-SD osvojoval (kto neverí, nech si zájde prelistovať noviny z tých čias). Protesty, aby sa 29. august stal štátnym sviatkom, prichádzali z rôznorodého spektra s neraz priam tragikomickým pátosom. No časy sa zmenili, teraz sa o dedičstvo SNP klbčia všetci; zas len podľa toho, ako sa to hodí momentálnym zámerom a rétorike. Prospelo by nám všetkým vidieť našu realitu ako onú celu v Seredi. Všetci si riešime nevybavené účty, no osud budeme mať vždy spoločný.