Je zvláštne, oslepujúce a jeho vplyv zasiahol každú civilizáciu v každom okamihu ľudských dejín. Pripisovali sa mu nadpozemské vlastnosti, bolo stelesnením božstiev. Zohrávalo vari najvýznamnejšiu úlohu v dráme ľudskej histórie. A predsa je v ríši prírodného bohatstva a medzi kovmi, ktoré ľudstvo využívalo, to najmenej užitočné, najmenej praktické.
Niečo podobné by sa možno dalo povedať o umení, kultúre a teoretickom poznaní. Samotné recitovanie gréckej či latinskej poézie, uvádzanie renesančných drám či poznávanie intelektuálneho snaženia predkov ešte nikdy nenasýtilo deti ani nezastavilo krviprelievania. Politika, ale aj spoločnosť tento priestor ľudského ducha spojený s poznávaním súhrnne nazýva „kultúra“ a odjakživa ju odsúva na posledné miesto. Je predsa „najmenej užitočná“.
Napriek tomu bola vždy na prvom mieste na „popravisku“, keď politika potrebovala čistiť priestor pre svoje morbídne praktické zámery. Básnici, umelci, intelektuáli – boli vždy ako prví obviňovaní, keď sa „robili poriadky“. Zároveň však boli títo ľudia aj najväčšmi milovaní, kedykoľvek ľudia potrebovali vzpruhu, silu a pocit spolupatričnosti, aby vládali čeliť ťažkému životu. Najlepšie básne básnika Miklósa Radnótiho sa našli vo vrecku jeho kabáta, keď jeho telo exhumovali z masového hrobu. Slová Antonia Machada udržiavali morálku republikánov v španielskej vojne. Keď dospievala Piaf, odprevádzali ju státisíce ľudí. Príkladov je nekonečno.
Ukazuje sa, že „neužitočná“ kultúra je to najnevyhnutnejšie, ak má spoločnosť záujem prežiť. Tak napokon rozmýšľali aj tí, ktorí si želali prežitie slovenskej kultúry, a preto po prevrate ako prvé zakladali divadlá, spevokoly, hudobné inštitúcie, školy a dbali o kultúru a kultivovanie reči.
Immanuel Kant povedal, že umenie nie je krásne stvárnenie krásnej veci; je to krásne stvárnenie akejkoľvek veci. Je to trik, ako sa naučiť mať rád skutočnosť, akokoľvek je ťažká. Umenie samotné nenasýti. Ale je to soľ života.