Pitnej vody, ktorá sa z roka na rok stáva vo svete strategickejšou surovinou. Hoci tento rok nás zatiaľ sucho v meniacej sa klíme obchádza, o rok to môže byť naopak. No namiesto toho, aby sme robili všetko pre to, aby sme čo najviac vody usporili, my ju nechávame len tak unikať do zeme. Namiesto toho, aby kvalitná pitná voda sa dostala na naše stoly, končí hlboko v zemi. A my si kupujeme vodu v obchodoch v plastových fľašiach… A, naopak, keď prídu prudké lejaky, voda nemá kade odtekať, často pre zastaranú kanalizáciu, vytápa mestá a obce, spôsobuje škody občanom. Nezodpovednosť, ľahostajnosť, márnotratnosť. Ešte sa nám to môže poriadne vypomstiť.
NKÚ skontroloval štyri veľké vodárenské spoločnosti. Podľa zistení úradu uniká v nich ročne až 51 miliónov kubíkov pitnej vody. Podľa vodárenských spoločností (regiónov) sa podiel unikajúcej vody mierne líši, ale to nie je podstatné. Teda trochu aj áno, lebo Podtatranská vodárenská spoločnosť má rovnakú stratu ako Západoslovenská vodárenská spoločnosť, ale pritom spravuje iba tretinu dĺžky potrubia (1 723 km, resp. 6 890 km).
Príčiny sú jasné: staré potrubia a nedostatočná obnova. Štyri vodárenské spoločnosti mali investovať do obnovy 470 miliónov eur, no v skutočnosti to bolo 78 miliónov eur, t.¤j. 17 %… Namiesto toho, aby sa investičný dlh scvrkával, narastá. Tempo obnovy je pomalé, viazne už roky.
Namiesto toho, aby sme robili všetko pre to, aby sme čo najviac vody usporili, my ju nechávame len tak unikať do zeme.
Podľa strategického plánu na verejné vodovody a kanalizáciu v rokoch 2021–2027 by sa malo celkovo investovať 5,7 miliardy eur, iba do obnovy cca 3,5 miliardy eur. Modernizačný dlh, miera opotrebovania sa podľa regiónov mierne líši, ale zhruba predstavuje 50 %. Ak to pôjde takto ďalej, tak podľa predbežných prepočtov obnova celej vodárenskej siete si vyžiada až desať miliárd eur.
Kde na to v spoločnosti vziať, keď sa rozpadávajú mosty, cesty, železnice a nemocnice? Iba samosprávy na to nemajú zdroje. Pretože okrem spomínaných štyroch existujú aj menšie vodárenské spoločnosti, ktoré spravujú mestá samy. A k únikom vody dochádza všade. Je to dlhodobý problém, ktorý sa rieši priebežne – podľa finančných prostriedkov. A tých je vždy málo.
No nie tak úplne. Na dary, reklamu a propagáciu dali vodárenské spoločnosti za kontrolované obdobie až 4,4 milióna eur. Pritom im v tom či onom meste nikto nekonkuruje… Veľké sumy idú na tantiémy akcionárov, vo VVS až 2,96 milióna eur. A odkiaľ majú vodárenské spoločnosti príjmy? Z poplatkov občanov (z vodného a zo stočného). Namiesto toho, aby ich investovali, rozhadzujú na propagáciu. Ako je to možné?
Pritom Slovensko nie je na tom najhoršie. V niektorých štátoch boli vodárenské spoločnosti úplne sprivatizované. Súkromní investori zameraní iba na zisky a výnosy modernizáciu zámerne ignorovali. Vo Veľkej Británii, ak by obnova pokračovala ako doteraz, trvala by 2 000 rokov. To znie neuveriteľne. No to nič nemení na fakte, že na Slovensku sme na tom tiež zle. Je načase, aby konečne niekto začal obnovu siete koordinovať a nedopustil rozhadzovanie peňazí. Inak sa v budúcnosti nedoplatíme.