Mimochodom, keby Deň ústavy SR nebol štátnym sviatkom, nijako by to slovenskej štátnosti neublížilo. Tú v prvom rade oslavujeme prvého januára pri príležitosti vzniku samostatného Slovenska a ďalšia vec je tá, že prvý september mal kedysi vyzerať v kalendári inak. Na jeseň 1992 totiž pôvodný zámer znel, že výročie prijatia ústavy si budeme pripomínať ako pamätný deň, ale úmysel vlády nakoniec zmenila väčšina členov vtedajšej Slovenskej národnej rady
Ústava je základný zákon štátu, takpovediac základný kameň stavby Slovenskej republiky. Zasahovať sa má do nej len vo výnimočných prípadoch. Doteraz jednou z najvýraznejších zmien sa stal prechod z nepriamej voľby prezidenta na priamu, čiže NR SR preniesla rozhodovaciu právomoc na občanov. Vyznieva to logicky: na prvý pohľad pôsobí správne, že najvyššieho postaveného ústavného činiteľa si vyberú voliči. Stačí sa však uspokojiť s touto vecou?
Vo viacerých štátoch v Európe sa zachováva nepriama voľba hlavy štátu a viac-menej nikomu to dlhodobo neprekáža. Majú spoločné so Slovenskom to, že prezidentovi patria slabé právomoci. Ide napríklad o také veľké krajiny, ako sú Nemecko a Taliansko, za slovenskými hranicami je reč o Maďarsku.
Keby sa Slovensko vrátilo k nepriamej voľbe prezidenta, možno by to bolo prínosné. Do Grasalkovičovho paláca by sa dostal nájomník, ktorý by musel vzísť z kompromisu vládnucich a opozičných politických strán: potrebný by bol súhlas trojpätinovej väčšiny poslancov (čiže najmenej 90 hlasov v 150-člennej NR SR); dá sa predpokladať, že ústavná väčšina sa v budúcnosti vyskytne iba výnimočne.
Všetky doterajšie priame voľby prezidenta viedli k rozdeleniu slovenskej spoločnosti. Mnohí tvrdili, že volia takzvané menšie zlo, prípadne dávali najavo, že viac sa tešia z toho, kto nevyhral, ako zo samotného víťaza. Stalo sa to nielen dávnejšie, keď sa medzi kandidátmi objavili Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič, pokračovalo to neprestajne až do ostatného súboja medzi Petrom Pellegrinim a Ivanom Korčokom.
Samozrejme, že podstatná otázka znie, či by sa kompromisní kandidáti vôbec našli na večne polarizovanej politickej scéne. Kto hľadá, ten nájde, ale nie pánov alebo dámy v straníckom tričku. Naopak, nestraníkov. Skúsených a oddaných Slovensku. Špičkových diplomatov.
Štvorlístok mohol mať už v minulosti tieto mená: Maroš Šefčovič, Ján Kubiš, Miroslav Lajčák, Ivan Korčok. V roku 2019, keď nakoniec zvíťazila Zuzana Čaputová, by v nepriamej voľbe mohol byť skvelým kompromisom Šefčovič. Aj pre tých, ktorí ho nepochopiteľne nenávideli len preto, že ho navrhol Smer. A možno keby Korčok nevstúpil do vlády Igora Matoviča a zachoval by si nezávislý status, do úvahy by prichádzal aj on. Nehovoriac o Kubišovi, ktorý teraz kandidoval, a o Lajčákovi, ktorý pred piatimi rokmi do volieb nešiel a fakticky prenechal šancu Šefčovičovi.
Zmení sa to? Nebuďme naivní, skepsa je namieste: všetky politické strany síce dlhé roky hovoria o národnej svornosti, ale pritom sú posadnuté túžbou vidieť v Grasalkovičovom paláci takého človeka, ktorý jedine každej z nich vyhovuje a všetko ostatné ide bokom…