Pripomeňme si len, že v roku 2017 ho na Bratislavskom hrade podpísali prezident Andrej Kiska, predseda parlamentu Andrej Danko a premiér Robert Fico. Teraz sú všetci traja predstavitelia takpovediac z jedného politického košiara, tým je opodstatnenosť podpisu memoranda záhadnejšia.
Otázka znie: Načo bolo potrebné zahraničnopolitické smerovanie Slovenska nanovo zadefinovať? Slovensko sa memorandom opäť prihlásilo k NATO a k Európskej únii, čiže všetko po starom. Dokument nemá nijakú právnu záväznosť, politici týmto aktom len využívajú slávnostnosť chvíle, keď sa spolu stretnú traja najvyšší ústavní činitelia.
Ale predsa je tu len čosi. Medzitým ako sa Robert Fico opäť chopil moci, tu bola vláda Igora Matoviča, potom ešte vláda Eduarda Hegera a napokon úradnícka vláda Ľudovíta Ódora. Ak im niečo nebolo možné vyčítať, bola to práve zahraničná politika, jasne kritický postoj k vojne na Ukrajine. Akoby chcel Fico nanovo sformulovať, kde stojí on a jeho kabinet.
Dôležitejšie ako text memoranda je však to, čo odznelo pri jeho podpise. Predseda vlády „s veľkou ľútosťou“ skonštatoval, že sme svedkami politiky jediného politického názoru, ktorá je podľa neho veľmi tvrdo presadzovaná aj na úrovni Európskej únie. Táto politika je podľa neho v príkrom rozpore s demokraciou, rozdeľuje vraj svet ešte viac, ako je rozdelený, a predovšetkým ohrozuje mier. Naozaj?
Čo sa ešte medzi treťou a štvrtou vládou Roberta Fica vo svete zmenilo? Rusko napadlo Ukrajinu. Preto chcel podpísať nové memorandum. Pri všetkom tom zdôrazňovaní práva na suverénny názor nám nemôže nezísť na um, že na Ukrajine nebol potlačený názor, ale suverenita iného štátu. Rusko nevnútilo niekomu iný názor, Rusko zničilo mier. Verme, že Slovensko nemá v tejto otázke iný názor.