Predseda vlády Benjamin Netanjahu vyhlásil, že tí, „ktorí zabíjajú rukojemníkov, si neželajú dohodu“. Vodcom Hamasu odkázal, že budú „prenasledovaní, dolapení a potrestaní“. Rodinám obetí sa ospravedlnil – už boli na krok od slobody, ale teroristi to znemožnili.
Problém spočíva v tom, že zmyslu týchto slov dávno neverí ani izraelská, ani medzinárodná verejnosť, a príbuzní unesených najmenej. Fórum príbuzných rukojemníkov, z ktorých ešte 97 ostáva v zajatí, Netanjahua jednoznačne obvinilo, že vo vojenských operáciách bolo s veľkou pompou oslobodených osem rukojemníkov, v porovnaní so 105 v rámci zatiaľ jedinej dohody o prímerí v novembri. To veľmi jasne a už po tisíci raz podporuje podozrenie, ktoré sa medzičasom stalo akceptovanou pravdou: izraelská vláda si koniec vojny v Gaze neželá a neželá si ani prímerie.
Naopak, Netanjahuovi aj extrémnej pravici situácia s rukojemníkmi vyhovuje: V záujme zväčša mediálne prehliadaného zaberania Západného brehu, no najmä v záujme legitimizovania vojny na „definitívne a totálne riešenie“ palestínskej otázky. Kým devastácia Pásma Gazy pokračuje, vláda sa môže vyhýbať zodpovednosti za vojnu, ktorá sa už teraz považuje za jeden z najkrvavejších konfliktov od začiatku storočia, no vzhľadom na dĺžku trvania dokonca za „bezprecedentný“ do množstva civilných obetí.
Protestujúcim ľuďom v uliciach izraelských miest a štrajkujúcim je zrejmé, že Netanjahuova posadnutosť myšlienkou, že dohoda o záchrane rukojemníkov by „ohrozila národnú bezpečnosť“, znamená len to, že ich je ochotný obetovať pre vyfabulované „vyššie dobro“ – čo prakticky znamená trvalú predstavu o Gaze ako o trpenej rezervácii pre „neprispôsobivých domorodcov“ alebo ideálne žiadnych „domorodcov“.