Nie tak úplne, Sulík si ešte nechal otvorené zadné dvierka. Zvažuje, že v roku 2027 bude opäť kandidovať do Národnej rady. Nechce už „tvrdiť muziku“, ale venovať sa odbornej práci – byť ministrom hospodárstva. Na ministerskej stoličke sa mu zapáčilo sedieť, hoci nie v rezorte financií, po ktorej tak túžil. Odišiel však dobrovoľne, tak nech nenarieka za nedorobenou prácou. No neodpisujme ho nadobro ako v minulosti odídenca Roberta Kaliňáka.
Do verejného života sa Richard Sulík zapísal pred 20 rokmi ako tvrdý zástanca rovnej dane a propagátor neoliberálnej ekonomiky. A to v dobe módneho boomu tejto pravicovej ideológie, ktorá valcovala svet, až kým nepriviedla svetovú ekonomiku do kolapsu v roku 2008. Na začiatku sa mu darilo. Stal sa poradcom ministra financií Ivana Mikloša z SDKÚ, ktorý rovnú daň zaviedol. Lenže v ideovo blízkej SDKÚ jeho ambície narazili (ktovie ako by sa vyvíjala SDKÚ s ním), a tak si založil vlastnú stranu SaS. Do strany dostal zaujímavé mená, lenže to mu nestačilo, a na volebnú kandidátku priviedol aj externistu – Igora Matoviča. A vypustil tak džina z fľaše.
Sulík bol vždy lepší ideológ ako politik. Vedel nadchnúť neoliberálnymi dogmami, no v reálnej politike viackrát fatálne zlyhal. Strana čelila odchodom významných osobností, ktoré ju formovali, čo Sasku zbytočne oslabovalo. Jeho vysnívané „dieťa“ – rovná daň – bolo pochované v roku 2013. Aj preto, že Sulík nezmyselne s Matovičom povalil Radičovej vládu pre euroval. No rovná daň neprežila aj pre kolabujúce verejné financie, ktoré nielen na Slovensku devastoval krach neoliberálnej globálnej ekonomiky. Teda systému, ktorý Sulík považoval za dokonalý.
Šéf SaS sa vynašiel a prišiel s novou tvrdošijnou požiadavkou – daňovou brzdou. Tá našťastie za Hegerovej vlády nikdy neprešla, lebo by spôsobila ešte väčší rozvrat ekonomiky. Ani tzv. kilečká neskončili dobre. Zázračný liek na odbúranie byrokracie pre podnikateľov sa ukázal ako obyčajné homeopatikum.
Lenže Sulík pri kormidle zlyhával opakovane. Okrem hádok na verejnosti s Matovičom spomeňme tragikomické extempore s Geissenovcami či absolútne nepochopiteľný odchod z vlády zaklincovaný „pitkou“ na Expo v Dubaji, čo ho navždy obralo o elementárnu dôveryhodnosť v očiach voličov. SaS išla dolu vodou. Najprv len tesne preliezla do parlamentu a v júni sa Sulík ako líder straníckej kandidátky nedostal do bruselského europarlamentu, kde si vysníval politický dôchodok.
Stranu prevzala nová garnitúra na čele s Branislavom Gröhlingom. Hoci Sulík zostal na stoličke čestného predsedu, do saskárskej politiky nezasahuje – za čo si zaslúži pochvalu. SaS funguje aj bez neho – aj keď nie oveľa úspešnejšie. Cez leto pochopil, že skončil. Namiesto ponevierania sa v útrobách parlamentu zvolil súkromné aktivity. Sulík z politiky nemusel odísť, no pochopil, že svet sa zmenil. Koľko slovenských politikov odišlo z politiky bez donútenia? Sulík patrí medzi výnimky, čo mu slúži ku cti. Bude inšpirovať?