V západnej časti bývalej federácie, v Českej republike, dostala nová forma „tradície“ lokálne zafarbenie: vyhrážky hovorili o zamínovaní. Takmer v paralelnom čase sa za Atlantikom v štáte Georgia odohral nový z dlhého radu školských masakrov; 14-ročný chlapec zastrelil na strednej škole štyroch ľudí a školský rok v Domažliciach zahájila 13-ročná žiačka tým, že nožom zranila dve deti.
Vieme, že to nie sú nové fenomény. Aj na Slovensku majú šikanovanie a násilie medzi školopovinnými deťmi prvé prejavy dávno za sebou. Ani anonymné vyhrážanie bombami sa nezačalo tento týždeň. A hoci stále nie je známe, kto presne výhražné maily rozposlal, všetky prejavy zastrašovania a násilia očividne nejako súvisia s prostredím výchovy detí a mládeže, pričom páchateľmi sa čoraz častejšie stávajú práve ony.
Ak pátrame po príčinách prečo, dozvedáme sa, že skutky sú predmetom „analýz“; čo je niečo ako eufemizmus na vyhýbanie sa skonštatovaniu, že transformácia vzdelávania a výchovy nenapreduje k lepšiemu, ale dostala sa do veľmi pofidérnej slepej uličky dlhodobo presadzovanej politiky, kde si každý má niesť zodpovednosť len sám za seba, inak je to obmedzovanie „slobody“.
Hoci psychológovia, sociológovia či bezpečnostní analytici svorne konštatujú, že deti majú čoraz viac problémov sústrediť sa, porozumieť normálnej vete rozvitej či udržať pozornosť a rozvíjať zmysel pre povinnosť voči okoliu i sebe (čo často súvisí i s predstavou rodičov o tom, že vzdelanie je síce dôležité, no hlavne nech sa deti nenamáhajú a nech vedia čo najmenej), že ich škola a výchova formuje ako malých egoistov rozumejúcich len nutnosti individualistickej súťaže, dozvedáme sa, že je to dôsledok z cudzieho prostredia prichádzajúcej hybridnej vojny, ktorej cieľom je destabilizovať inak (asi) výborne fungujúci systém. Nebude to skôr tak, že problém sa skrýva v systéme?