Sám predseda vlády povedal, že do baníckeho mesta si neprišiel lízať rany ani kvôli spomienkam. To je pravda. Prišiel v rámci pracovnej návštevy: zoznámil sa, ako sa darí Hornonitrianskym baniam, rokoval o prípadnej pomoci a prestrihol pásku z eurofondov (2,5 milióna eur) vynovenej strednej odbornej školy.
Líder Smeru nemá strach ani traumu. Dokonca sa stretol s občanmi i so študentmi. Atentátnikovi, dôchodcovi z Levíc, už dávno odpustil (vyšetrovanie stále trvá a výsledky budú čoskoro). Ale nemohol vynechať, že predsa len traumu z niečoho má: z vytvárania atmosféry opozíciou a médiami, ktorá môže privodiť rovnaký čin, „môže viesť k zopakovaniu podobného príbehu“.
A tu trafil klinec po hlavičke. Od atentátu sa skutočne akoby nič nezmenilo. Nevraživá atmosféra a emočné dusno pretrvávajú. Osobné obviňovania a revanše sa ešte prehĺbili. Kto za to môže? To je otázka, na ktorú nepoznáme odpoveď. Rébus, ktorý nevieme vyriešiť.
Múdrejší ustúpi, hlúpejší sa háda. Kto je v slovenskej politike múdrejší a kto hlúpejší? A záleží na tom našim politikom? Keď už im je to jedno, mali by myslieť na Slovensko.
Opozícia tvrdí, že napätie v spoločnosti vyvoláva koalícia svojimi neuváženými zbytočnými krokmi (napríklad v rezorte kultúry a spravodlivosti) a že sám premiér Fico svojimi výrokmi zámerne „špičkuje“ emócie. Koalícia tvrdí presný opak. A to, že práve opozičné strany na námestiach vedome burcujú dav, čo vedie k atmosfére, keď niekomu opäť prasknú nervy ako dôchodcovi z Levíc. Kto má pravdu?
Ako sa hovorí, pravda je niekde uprostred. Lenže obe strany sú presvedčené, že právo, spravodlivosť a pravda sú rozhodne na ich strane a spoločnosť rozvášňujú iba oponenti a oni sa len chrabro bránia. Myslia to úprimne. Ani jedna strana si nepripúšťa, že by sa mýlila, tvrdošijne trvá na svojom postoji.
Nech už je to akokoľvek, všetci sme verili, že po zotavení premiéra príde čas na okrúhly stôl. Očakávali sme od predsedu vlády podanú ruku, slová zmierenia. Nestalo sa. Nie preto, že by sa Fico chcel pomstiť. Je však dlhodobo skalopevne presvedčený, že nie on vyvolal túto dusnú a nevraživú atmosféru v spoločnosti, ktorá trvá už niekoľko rokov, ale dnešná opozícia. Ono je to klasický rébus: Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce?
Rozhodne slovenskú politiku prevrátil naruby Igor Matovič (do politiky ho priviedol práve končiaci Richard Sulík). On začal nemilosrdne útočiť, osobne napádať a bez dôkazov obviňovať kde-koho, bez hanby a štipky etiky vstupovať do súkromia súperov, vnášať nevraživosť a teatrálne burcovať dav. No od samoľúbeho, do seba zahľadeného šéfa bývalého OĽaNO (dnes hnutie Slovensko) spätnú väzbu ani slová pokory nikto neočakáva.
Nebol to žiadny predstaviteľ opozície, na koho bol spáchaný atentát, ale premiér. Áno, vyhrážky i snahy ublížiť boli, lenže bol to Fico, kto sa stal terčom útoku, po ktorom len tesne unikol hrobárovi z lopaty. Fico, Smer a celá koalícia čakajú preto ospravedlnenie (priznanie viny) od opozície. Až potom je premiér pravdepodobne ochotný podať ruku, urobiť gesto zmierenia. No opozícia si myslí pravý opak.
Aj v tomto prípade platí: Múdrejší ustúpi, hlúpejší sa háda. Kto je v slovenskej politike múdrejší a kto hlúpejší? A záleží na tom našim politikom? Keď už im je to jedno, mali by myslieť na Slovensko.