Médiami takmer bez povšimnutia prešla správa, že dlho nedotknutý kmeň v peruánskej časti Amazonského pralesa zaútočil na drevorubačov, ktorí pre veľké spoločnosti získavajú drevo a kaučuk. Kmeň Mashko Piro mal vraj naposledy konflikt so šíriteľmi priemyselnej civilizácie v 19. storočí, keď ho počas rozmachu výroby bicyklov a automobilov v Európe a Severnej Amerike kaučukoví baróni takmer vyhubili.
Podobných prípadov sú na stovky. Najmä domorodé národy dnes každodenne bojujú nielen o holé prežitie, ale aj o prežitie nás všetkých, ktorí na globálnom Severe za rétorikou slobody kumulujeme bohatstvo živiac vojny, vysťahovávanie a vraždenie a biedu. Nie je to tak, že by nám to všetkým bolo jedno. Je mnoho organizácií, ktoré kritizujú nadnárodné spoločnosti bezprecedentne drancujúce zdroje na celom tzv. globálnom Juhu.
Najbohatšie krajiny najradikálnejšie umlčujú domáce klimatické protesty, hoci o podobných autoritatívnych taktikách vlád v chudobných krajinách moralisticky kážu.
Keď sa ekologickej katastrofe na konkrétnom mieste na okamih venuje pár viet v správach, pridajú sa ku kritike aj vlády bohatých štátov – Kanady, Francúzska, Británie, USA, Nemecka, a pod. Zvyčajne skritizujú skorumpovanú vládu v „banánovej“ (sic!) republike a pridajú nejaké to pokarhanie aj kamarátom z ťažobných spoločností – najmä ak proti protestujúcim krvavo zasahujú. Na verejnosť preniká povesť o autoritárskych spoločnostiach s nízkou kultúrou a nedostatkom ekologického myslenia. Oficiálne to skritizujeme, a ďalšie pľundrovanie zdrojov a zatýkanie postihnutých populácií či jednotlivcov môže pokračovať.
V Británii aj v USA vláda na nenásilné klimatické protesty reaguje masovým zatýkaním, kriminalizáciou protestujúcich a zavádzaním zákonov umožňujúcich dlhodobé odňatie slobody.
Európa a Severná Amerika exportujú dôsledky svojej ekonomicko-environmentálnej politiky do tzv. tretieho sveta minimálne od chvíle, keď sa najmä s povojnovou masovou industrializáciou ukázalo, že v omámení pokrokom sa v našich rýchlo sa rozrastajúcich priemyselných oblastiach po čase voda, pôda, vzduch a skládky odpadu stanú príčinou úpadku a degradácie životných podmienok vôbec. O dosahoch, aké to môže mať na globálnu klímu, sa vtedy ešte nahlas nehovorilo. No politika presúvania environmentálnej záťaže do Bangladéša, Pakistanu, do afrických krajín či do púšte Atacama, ako aj podpora masívnej ťažby, sa stali bežnou súčasťou stratégie zneviditeľňovania problému. Môžeme napríklad spokojne viac a viac konzumovať, a pri pohľade na deti preberajúce hromady odpadu moralizovať a zanadávať na „inú mentalitu“.
Až kým problém nie je taký veľký, že nás dobehne. Denník Guardian aktuálne prišiel s výsledkami štúdie, že odkedy sa globálne otepľovanie stalo vecou verejnou a priznanou, práve najbohatšie krajiny najradikálnejšie umlčujú domáce klimatické protesty, hoci o podobných autoritatívnych taktikách vlád pri pokojných protestoch v chudobných krajinách naďalej moralisticky kážu. V Británii aj v USA vláda na nenásilné klimatické protesty reaguje masovým zatýkaním, kriminalizáciou protestujúcich a zavádzaním zákonov umožňujúcich dlhodobé odňatie slobody. Kto by nepoznal výrazy ako „ekoterorista“ či „protispoločenský živel“?
Pritom, podobne ako v prípade amazonských národov bojujúcich proti korporáciám, sú práve toto ľudia, ktorých hlas treba počúvať.