Áno, to už bolo dávno. Neviem, či sa výraz už celkom nevytratil z našej hovorovej reči. Hoci hlúpy bol aj vtedy, pretože nielen nám známe kalendáre či Fándlyho rady pre „piľních domajších a poľních hospodárov“, ale všetky kalendáre sveta vznikali práve kvôli počasiu a na jeho základe.
Ale aj na obdobia nezvyčajne veľkých dažďov, ktoré rozhodne nezaváňali „nudou“, existoval sarkastický výraz: keď sa niečo nemalo podariť či sľub nemohol byť splnený, vravievalo sa, že sa tak stane, až keď „naprší a uschne“. To na pranostikálnej aktuálnosti len nabralo.
Ohlasované silné dažde po extrémnych vytrvalých horúčavách najhorúcejšieho leta na Zemi si už vo viacerých okolitých krajinách vyžiadali aj obete na životoch – v Česku, v rakúskom Niederlande, v Poľsku, v Maďarsku, zatiaľ najviac v Rumunsku. Viedeň už vyhlásila evakuáciu a na Slovensku je najpostihnutejší západ a juhozápad, najmä Záhorie. Do Bratislavy sa valí duna za dunou a vieme, ako veľmi dokáže Dunaj hroziť, veď to dokážu aj potôčiky.
Rieky sa prelievajú, spodná voda stúpa – no nie tak, ako by sme si želali počas období niekdajšieho leta a jesene. Za oknami je obraz Maconda, obraz krajín z poviedok a románov Gabriela Garcíu Márqueza, sužovaných strachom z veľkej vody, ktorá ani mŕtvych neuchráni na ich bezpečných vyvýšených miestach: ako steká z príkrych vrchov, zmýva hlinu z hrobov a vracia mŕtvym pohľad na studené svetlo súčasnosti. Podobne, ako to kedysi opísal v našom domácom Maconde, v obci Gemer, básnik Sándor Petöfi.
Je otázne, či sa ako politická spoločnosť musíme tak dlho venovať vojnám kmeňového charakteru a nemôžeme začať „hovoriť o počasí“ koordinovane už skôr. Nečakať, že uschne. Hoci, áno, je pravda, že evakuačné strediská sú pripravené a do záchranných prác sú zapojené všetky zložky. O ohrození mnohých ľudí sa nehovorí vôbec: najmä na tých najchudobnejších bude mať voda mnohoraké, dlhodobé a neraz i prehliadané dôsledky. No čudovať sa? Pred piatimi dňami prišla správa, že silné dažde postihli západnú Saharu. Ktovie, či už uschli.