Aspoň tak sú mnohí presvedčení po tom, čo Trump do celého sveta rozšíril v ultrapravicových kruhoch dlho šírené strašenie svojrázom haitských prisťahovalcov. Mýtus o požieračoch domácich miláčikov už dávno legitimizovali hviezdy republikánskeho neba ako kandidát na viceprezidenta JD Vance, texaský senátor Ted Cruz alebo Trumpov guru Elon Musk. Podľa nich demokrati dokonca (zrejme) neviditeľne „importujú“ milióny nelegálnych migrantov.
Trumpov vskutku hviezdny „performance“ vyvolal vlnu pohoršenia nad absurditou dnešného už bežne akceptovaného politického suterénu, zároveň aj všeobecnú vlnu pobavenia. Niet pochýb, že osoh z absurdít tohto kalibru môže mať aj protistrana Kamaly Harrisovej, a tak všetkým dovedna dobre padne šírenie „meméčok“ a gradovanie inak smutnej predvolebnej zábavy. To však nadbytočne odpútava pozornosť od skutočne hlbokých sociálnych problémov, ako aj ich potenciálnych riešení. A to celosvetovo.
Springfield, modelové mesto amerického sna, zrejme aj preto dal meno fiktívnemu dejisku slávnych Simpsonovcov, paródii na tento sen. Ako pripomína The Guardian, už v 80. rokoch médiá konštatovali, že, žiaľ, „časy neboli voči sneniu vľúdne“. Fabriky pustli, mesto zomieralo. Tak ako centrá priemyselnej zlatej éry takmer všade v USA a v Európe, vrátane nás.
Odpoveď, ktorú na katastrofálne sa zhoršujúce sociálne podmienky pracujúcich dokážu dať republikáni a demokrati, prípadne pravica a „ľavica“, je zásadne populistická. Buď vyslovene rasistická, opierajúca sa o starý euroamerický mýtus o podradnými rasami trpko bitom ušľachtilom bielom mužovi, alebo „proimigrantská“, ktorá však tvrdošijne zatvára oči pred potrebou zásadných zmien v neoliberálnej ekonomickej politike – ak teda chce spoločenskú situáciu riešiť dlhodobo. Skutočnosť, že v Springfielde ide o prisťahovalcov haitského pôvodu, je pre nostalgikov bieleho amerického sna niekoľkonásobne trpkejšia: Haiti ako prvá slobodná černošská krajina v Amerikách za túto vzburu nikdy neprestala pykať – ani doma, ani v mnohých „Springfieldoch“ Severu.
Celková redukcia politického vnímania na (neraz ozaj vtipné) „meméčka“ odvádza hĺbku problému k zábave, ktorá sa stáva jalovým únikom pred skutočným poslaním politiky.