Slovenská národná strana je v koalícii papierovo najslabšia, o to viac však kope. Nič zvláštne, aj v psychológii to býva takmer pravidlom. Keď sa pieskovisku nevie neisté dieťa presadiť, zaberie všetky formičky a škodoradostne sa teší z krátkodobého ovládnutia situácie.
Možno si Smer a Hlas mysleli, že ak dajú SNS na starosť niektoré rezorty, vo všeobecnosti vždy považované za druhotriedne, utlmia „trablmejkerov“ rozhnevanej slovenskej národnej duše. Na príklade krokov ministerstva kultúry, ktoré býva z pohľadu vlád i verejnosti tradične tým najohrdnutejším, sa však zreteľne ukázalo, že i búrka v pohári vody môže spôsobiť vlnobitie. Zďaleka to však nie je jediná pohárová búrka.
Groteskná trápnosť vykázania Lucie Plavákovej predsedom NR SR a frustrovane mizogýnny slovník Rudolfa Huliaka, žiaľ, nie sú len ojedinelým prípadom na inak vysokej úrovni slovenskej politickej úrovne a spolupráce; sú symptómom vzájomne hlboko neúctivej spoločnosti, ktorá nedokáže uvažovať inak ako na úrovni rozhádaných klanov bez jediného spoločného cieľa – ktorým by mal byť rešpekt voči všetkým občanom a občiankam Slovenskej republiky a záujem pracovať v ich prospech bez ohľadu na preferencie týkajúce sa osobného života ktoréhokoľvek.
Zdá sa, že existencia republiky je nám na príťaž, pretože v skutočnosti preferujeme naťahovačky o to, kto si uchmatne viac formičiek.
Netýka sa to ale len slovníka a gest „národniarov“. Príčiny, prečo je v slovenskej politike stále menej politikov a čoraz viac gest na odvádzanie pozornosti od neschopnosti riešenia vážnych problémov, môžeme hľadať aj v iných formách vulgárnosti. Tá však nosí oveľa „elegantnejší“ háv. John Lennon kedysi spieval, že ak „chceš byť ako tí na kopci, musíš sa naučiť, ako sa pri zabíjaní usmievať“.
Všetky tie urážky zo strany reprezentantov „usmievavej“ spoločnosti a politikov, demonštrujúcich svoje malomeštiacke opovrhnutie „obyčajným“ človekom nielen slovom, ale aj dlhodobými politickými krokmi, definujúcich pre svoj klan nepohodlného voliča ako (post)odpad či kultúrne zaostalú chamraď – to všetko vypovedá o rovnakej infantilnej úrovni robenia politiky, ako momentálne najhlučnejšie reprezentuje neokrôchaný slovník slovenského „národného“ pieskoviska.