O to častejšie sa skloňuje vzostup krajnej pravice. No treba povedať, že hoci je od volieb k voľbám jej prívržencov viac, takisto nepredstavuje homogénny celok.
Voľbám u našich rakúskych susedov sa veľa pozornosti nevenovalo, akoby nás zaujímali len vtedy, keď si zvykneme pochvaľovať fungujúce prejavy rakúskej sociálnej politiky. Ak sa však o víťazstve pravicovopopulistickej Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) z Bruselu hovorí ako o „drsnom prebudení pre Európu“, pravdepodobne to musel byť spánok podporený výdatnou dávkou sedatív sebaklamu. Súčasťou sebaklamu býva – celkom určite na Slovensku – že radikalizácia sa rodí ničím nevyprovokovaná z noci na deň a tak jedinou reakciou bývajú zdôvodnenia o kultúrnej nevyspelosti radikalizovaných bláznov, ktorých sa trhovými misiami nepodarilo dostatočne osvietiť.
Argentínsky novinár Pablo Stefanoni sa vo svojej poslednej knihe pokúša zosumarizovať tri hlavné krajne pravicové línie: spájajú sa v nich rôzne prvky, doktríny aj politické prieniky. Existuje aj „dúhová krajná pravica“ a zároveň aj libertariánske odmietanie nacionalizmu. Druhú líniu podľa neho tvorí „prozápadná“ alebo „provýchodná“ orientácia, pričom prvá sa chce brániť proti svojim „nepriateľom“ z Východu a je prednostne protimoslimská, proizraelská a pro NATO, a druhá absolutisticky kritizuje Západ bez toho, že by spochybňovala spoločne dodržiavané ekonomické pravidlá. Po tretie, geopoliticky sú akceptovanejší Vox, Chega alebo Talianski bratia, pretože sú otvorene proatlantickí, zatiaľ čo Marine le Penová, Viktor Orbán či Herbert Kickl chcú debatovať s Ruskom.
V skratke, svetová aj európska pravica, ako aj reakcie na ňu, sú poriadny labyrint protirečení. A nezdá sa, že morálne pobúrenie bude aj ďalej stačiť.