Napriek tomu, že mal neobmedzenú podporu, peniaze aj moc, podobné ťaženie mohlo byť veľmi riskantné. Ako mnohí v jeho časoch aj on navštívil Apolónovu veštiareň v Delfách. Pýtia mu z trojnožky vyveštila, že „zničí veľkú ríšu“. Krézos spokojný odišiel, napadol Perziu – a prehral. Keď sa sťažoval na veštiareň, že klamala, odpoveď znela: „Neklamala som. Zničil si veľkú ríšu. No bola to tvoja vlastná.“
Benjamin Netanjahu by nestrácal čas s Pýtiami. Ak nejakú má v Bielom dome, už dávno nedáva na jej – tiež viacznačné – varovania. Riskuje vojnu s Iránom – jadrom niekdajšej Perzie – a len on so svojou mocenskou suitou je presvedčený, že je to výzva, ktorá zaručí Izraelu zmytie hriechov, pretože sa bráni proti „existenčnej hrozbe“. Tá je symbolizovaná teroristickým útokom Hamasu pred takmer rokom, ktorý Netanjahu ani náhodou nevyriešil. Na rukojemníkov si už spomenú len ich príbuzní, Západ mlčí alebo sa škodoradostne teší z likvidácie Gazy a pár šialených generálov sa teší zo zabitia šéfa Hizballáhu – nie preto, že by to znamenalo začiatok mieru. Naopak: ďalšia vynikajúca príležitosť prelievať čoraz viac krvi a viesť čoraz viac a väčších vojen. Iba blázni strihu antického Kréza či dnešného Netanjahua by sa mohli nazdávať, že tým, ktorí sú na život a na smrť odhodlaní pomstiť sa Izraelu, boli práve pristrihnuté uši.
Ale Netanjahu v skutočnosti nie je blázon, veľmi dobre vie, že kolosálne a izraelské násilie sa stále zaštiťuje beztrestnosťou, nie racionalitou. Ako píše izraelský novinár Gideon Levy, ak Izrael vyhlási, že nechce vojnu, práve na nej začal pracovať. Zabitie Hasana Nasralláha by nikto so skutočným záujmom o mier nemohol nazvať racionálnym politickým krokom. Ťaženie proti „Perzii“ skutočne môže zničiť mocnú ríšu. Len čia ríša to bude.