Pretože každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o politické dianie, tušil, že taký rôznorodý klub, tvorený tromi stranami a tromi nezávislými poslancami, postupne bude nahlodávať čas. Ako vždy nakoniec prevládnu ekonomické, stranícke a osobné záujmy. Predseda SNS Andrej Danko sa v poslednom čase správal až príliš sebaisto, akoby mal všetko pod palcom. Bolo to iba pozlátený obal.
Pokiaľ máme hovoriť o zrade Rudolfa Huliaka, tak brzdime. Áno, Huliak ako predseda strany Národná koalícia spolu s predsedom strany Život Tomášom Tarabom sa javili ako najvernejší spojenci Danka a všetci traja vždy – až doteraz – hovorili jedným hlasom. Lenže bol to práve šéf SNS, ktorý akoby strácal kontakt s realitou a nôtil si čoraz viac iba svoju pesničku. Preferovanie jeho osobných ambícií, neadekvátne až prehnané a iritujúce sebavedomie (pyšnosť), provokovanie koaličných partnerov, ako aj podkopávanie samotnej koalície začali liezť viacerým na nervy.
Aj sympatizanti národniarov chcú najmä pokoj v koalícii, vidieť jednotu, nie provokácie a prekáračky.
Pretože aj sympatizanti národniarov chcú najmä pokoj v koalícii, vidieť jednotu, nie provokácie a prekáračky. Keby aspoň išlo o špecifické národné záujmy, ale nie – ide zväčša o čisto osobné záujmy. Lebo pokiaľ si človek, ktorého strana získala jedného poslanca, nárokuje kreslo predsedu Národnej rady, lebo má v klube 10 zo 150 poslancov, a je preto schopný stále vyvolávať napätia, tak nielen sympatizantom Smeru a Hlasu, ale aj národných strán začali liezť tieto maniere hore krom. A to sa stalo aj v prípade členov Národnej koalície.
Samozrejme, je tu viacero dôvodov. Dankovo správanie neblaho až alergicky pôsobí nielen na radových členov, ale aj na mnohé osobnosti z (pozadia) koaličných strán. Ideálna situácia na vyvinutie tlaku na klub s cieľom spôsobiť rozbroj. Napríklad dať ponuku, ktorá sa neodmieta. Hoci informácia o baterkárni v Očovej je zatiaľ len špekulácia, niečo pravdy asi na nej bude. Čas ukáže.
Andrej Danko to ťahá na čele SNS od roku 2012. Prežil hviezdne chvíle i pády. A keď pred rokom prekvapujúco preliezol s SNS do parlamentu, bolo to iba vďaka „externistom“ na kandidátke, nie programu a osobnostiam strany. Ihneď bolo jasné, že na národnej scéne dochádza k preskupovaniu síl. O slovo sa hlásia „nové pušky“: Huliak, Šimkovičová, Kotlár, Taraba. A jedným z dôvodov Huliakovho vypovedania poslušnosti má byť fakt, že to medzi ním a Tarabom začalo riadne iskriť. Danko to musel tušiť. A hoci v SNS si udržuje železnú disciplínu a uplatňuje tvrdú autoritu, na „externistov“ nemá žiadne páky. (Mohol mať, keby vraj pred rokom neodmietol huliakovcov prijať za členov SNS…)
Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije. Šéf SNS nezmyslenými požiadavkami brnkal až príliš dlho na nervy členom koalície i jej sympatizantom. Teraz musí vážiť slová na vážkach, aby koalíciu úplne nerozbil. Otázka je, či sme svedkami začiatku Dankovho politického pádu. No sú Huliak, Taraba alebo Uhrík lepšími alternatívami? Už len spôsob, akým „moralista“ Huliak ako blesk z čistého neba vypovedal vernému spojencovi poslušnosť (iné jeho názory a vyjadrenia nechajme bokom), nesľubuje nič dobré. Ak chce Danko politicky prežiť, mal by sa nad svojou politikou poriadne zamyslieť.