Predseda slovenskej vlády sa nebojí nazvať svojho ukrajinského kolegu Denysa Šmyhaľa priateľom. Je vidieť, že si rozumejú a v mnohých otázkach, najmä pri slovensko-ukrajinskej ekonomickej spolupráci, nachádzajú spoločnú reč. A tak je to dobré.
Slovensko sa musí podieľať na obnove vojnou zničenej Ukrajiny. Je to v našom záujme. Napomôže to rozvoju východnej časti našej krajiny i západnej Ukrajiny. Priznajme si, že tu sme zaspali. Chýba modernejšie dopravné prepojenie, potenciál je veľký. Bratislava ponúka Kyjevu lepšie prepojenie elektrickej siete, aby mohla účinnejšie pomáhať zdecimovanej sieti nášho suseda, takmer denne úmyselne bombardovanej Moskvou.
Na revanš by sme chceli, aby plynovodom a ropovodom z východu aj naďalej prúdili suroviny – a nemusia byť iba ruského pôvodu. Ukrajina tiež môže zarobiť. Kyjev sa však už po roku 2014 dokázal umne odstrihnúť od ruského plynu a ropy. Argumentovať, že ruskú ropu a plyn nie, keď do EÚ prúdi inými kanálmi – prostredníctvom tankerov – je len prejavom pokrytectva.
Ficov pragmatický prístup k Ukrajine treba oceniť. No pri Rusku by mal zvažovať každé slovo. Nielen kvôli Ukrajine, ale najmä pre budúcnosť Slovenska.
Ani vo vojenskej oblasti Ficova vláda nezanevrela na Kyjev. Okrem humanitárnej pomoci dodávame vojenskú pomoc obranného charakteru a nikto nebráni súkromným firmám predávať vojenský materiál či vzniku zbierok, ktoré zafinancujú dodávky delostreleckej munície a granátov – ako sme práve svedkami.
Fico sa posunul aj v otázkach mieru na Ukrajine. Hoci stále tvrdí, že riešenie môže byť nájdené iba mierovou cestou, nie vojensky (a odvoláva sa aj na posun v názoroch českého prezidenta Petra Pavla), najnovšie zdôrazňuje princíp územnej celistvosti Ukrajiny. To je dôležitá zmena. A pokiaľ ide o mierovú cestu či účinnosť protiruských sankcií, je to legitímny názor, ktorý by sa mal brať do úvahy, nie ho a priori zhadzovať zo stola.
Naša vláda tiež vehementne podporuje vstup Ukrajiny do EÚ. Bude to jednoznačné ekonomické plus pre Slovensko. V otázke vstupu do NATO je Fico skeptický, pretože tento krok – ak je vôbec reálny – skrýva v sebe veľké úskalia.
Hoci Rusko môže mať zo Západu obavy, ktoré nemusia byť len prejavom paranoje či skrytou formou imperializmu a kolonializmu, treba byť k Rusku opatrný. Preto Ficov sľub, že sa v máji 2025 zúčastní 80. výročia osláv konca 2. svetovej vojny, je za čiarou. Slovensko neoslobodzovalo len Rusi, ale aj iné národy. Rusko by sa bez materiálnej pomoci USA nepozviechalo, oslobodzovanie bolo kolektívnou záležitosťou. A v neposlednom rade, komunistický diktátor Josif V. Stalin nám neprinášal slobodu, ale podmanenie do svojej ríše, urobil z nás nevoľníkov. Premiér nemá pravdu, keď hovorí, že udalosti spred 80 rokov nemajú nič spoločné s dneškom. Zrovnávanie miest na východnej Ukrajine, terorizovanie ľudí pravidelným nočným bombardovaním, zabíjanie nevinných ľudí, to je to, proti čomu sa pred 80 rokmi bojovalo.
Ficov pragmatický prístup k Ukrajine je nutné oceniť. Treba aj rešpektovať legitímny názor na spôsoby riešenia ukončenia ruskej okupácie časti Ukrajiny. No voči Rusku by mal byť opatrnejší a zvažovať každé slovo. Nielen kvôli Ukrajine, ale najmä pre budúcnosť Slovenska.