V prvom rade: hneď na začiatku Kollár stúpil niekomu na otlak. Dôvod? Nájomné byty by viedli k značnému poklesu cien bytov. Vysoké ceny bývania totiž niekomu náramne vyhovujú. Na Slovensku chýba 200-tisíc bytov, spolu s Rumunskom máme najmenej nájomných bytov v EÚ a ceny bytov v pomere k platom sú u nás spolu s Českom, zvlášť v Prahe a Bratislave, evidentne najvyššie.
Preto myšlienka, že štát rýchlejšie postaví lacné modulové nájomné byty ako cesty či diaľnice (teraz dajme bokom tristnú slovenskú súčasnosť), mnohých vydesila. Ihneď sa množila kritika a hádzali sa polená pod nohy. Najväčšia výčitka – enormné prehĺbenie štátneho dlhu – sa paradoxne aj tak naplnila, akurát iným spôsobom.
Preto zavádzanie myšlienky do praxe viazlo. Svoje urobila i pandémia. Nakoniec kollárovci predsa len našli vzor v susednom štáte, ako aj investorov – rakúske spoločnosti Kooperativa (poisťovňa v skupine Vienna Insurance Group) a BSWG. Minulé leto prejavilo záujem o byty 18-tisíc ľudí. Agentúra štátom podporovaného nájomného bývania zazmluvnila 9 000 bytov. A dodnes sa nič nestalo.
Mladí ľudia sa odmietajú „zapredať“ do hypotekárneho „otroctva“, chcú žiť flexibilnejšie – teda v nájomných bytoch. Ale kde?
Háčik je v tom, že Hegerova vláda presadila pre developerov päťpercentnú DPH, no tu padla kosa na kameň. Takúto neúmernú zľavu začala skúmať Európska komisia, lebo to nevyzerá na férovú súťaž. Keby išlo o sociálne byty, tak možno, ale celý projekt je určený pre stredné vrstvy. Bruselskí úradníci sa ako obyčajne s rozhodnutím vôbec neponáhľajú. A tak sa stalo, že od nástupu štvrtej Ficovej vlády celý projekt zostal v stand-by režime. Pritom sa už minuli milióny eur a v agentúre sedia úradníci, ktorí berú peniaze nevedno za čo. Na mrhanie peňazí sa pozrel aj Najvyšší kontrolný úrad.
Prečo vlastne nová vláda nič nerobí, keď tuší, že komisiou znížená sadzba neprejde? Nemohla sa znížená sadzba DPH zvýšiť na štandardnú? Azda by to investorov neodradilo, pretože spomínaná Kooperativa sa chopila nájomných bytov aj bez toho: buď prerába byty na nájomné, alebo ich priamo stavia.
A riešiť to bude musieť, situácia je neznesiteľná. Mladí ľudia sa odmietajú „zapredať“ do hypotekárneho „otroctva“, chcú žiť flexibilnejšie – teda v nájomných bytoch. Ale kde? Hoci Kollárove plány boli prehnané, štát musí začať vo väčšej miere podporovať výstavbu (nájomných) bytov, nielen sociálnych, ale najmä pre strednú triedu. Manko 200-tisíc bytov je desivé. No kde nájsť peniaze, keď štát má prázdnu kasu? A jeho neschopnosť do niečoho investovať (infraštruktúra, nemocnice) je do neba volajúca. Keby nebolo eurofondov, sme v úplnej kaši.
No položme si otázku, či je na Slovensku záujem stavať byty, najmä v Bratislave, kde je situácia neúnosná. Priestoru v hlavnom meste je dosť, len sa roky viac špekuluje, ako stavia (okrem mrakodrapov). Neustále rozťahovanie do okolitých obcí neúmerne zaťažuje dopravu. Rozhodne nemusí vždy ísť iba o novú výstavbu, ale aj o prerábky stále pribúdajúcich starších domov – nielen v Bratislave. Nie je to záležitosť len samotných miest, ale aj vlády. Konečne by mala predstaviť plán, ako mieni chúlostivý problém riešiť. Zatiaľ je ticho.