Pripomeňme si, že návrh na odvolanie oboch ministrov podala opozícia ešte koncom augusta. Vtedy to malo zmysel. Lenže bolo vopred jasné, že uprostred horúčav sa do NR SR na otvorenie schôdze nedostaví potrebný počet poslancov. Keďže odvolávanie sa musí konať, koalícia ho umne posúvala, až sa koná o dva mesiace neskôr, keď búrka dávno prefrčala a vtedajšie kauzy boli prebité novými udalosťami. Tak sa to proste nerobí.
To neznamená, že mimoriadne dovolanie ministra Suska v prípade už právoplatného odsúdeného bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika na Najvyšší súd SR prestalo iritovať, no ľudí už absolútne nezaujíma. Hoci o ministrovej právomoci nikto netušil, rozhodol sa legitímne (otázkou je, prečo tak dlho váhal). No pobúrenie vyvoláva najmä dočasné prerušenie výkonu trestu, teda v praxi prepustenie na slobodu, dokedy nerozhodne Najvyšší súd SR. Medzitým bol Kováčik neprávoplatne odsúdený v ďalšej kauze.
Keby Kováčik mal aspoň bezúhonnú povesť, no do ľuďom sa do mysle bývalý špeciálny prokurátor (vo funkcii bol 16 rokov) vryl s prezývkou 61:0. Totiž zo 61 prípadov, ktoré dozoroval, sa ani jeden neskočil obžalobou (nakoniec predsa len áno). Proste majster zametania káuz pod koberec. Lenže toto všetko vieme roky. Každá múdra opozícia by vedela, že má tromf v rukách, len ho treba vybrať v správny čas, a nie, keď spoločnosť trápia úplne iné veci.
Umní politici by mali vedieť, kedy svoj tromf vytiahnuť, kedy si ho radšej chvíľu ponechať v rukáve. Kedy ministra radšej nechať „variť sa vo vlastne šťave“ a kedy „po ňom ísť“.
To isté sa týka ministerky Šimkovičovej. Tá počas horúceho leta odvolala riaditeľa SND a následne riaditeľku SNG. Načasovala to skvele, keď boli ľudia na dovolenkách. Lenže nemala odvolať oboch bez zjavnej príčiny. Reakcie sa dali očakávať, aj keď nie každý súhlasil s prácou a postupmi Mateja Drličku (SND) i Alexandry Kusej (SNG). No namiesto Kusej dosadila Šimkovičová Antona Bittnera, ktorý sa netajil tým, že umeniu vôbec nerozumie. A po dvoch mesiacoch už ani nie je vo funkcii, presunul sa na miesto odvolaného riaditeľa Slovenského národného múzea.
Pri ministerke sa predsa len jeden aktualizačný moment vynoril. Z ničoho nič avizovala novú nahrávku štátnej hymny. Aké sú dôvody po vyše 30 rokoch? A prečo ich tajiť?
Keby opozícia bola trochu politicky zdatnejšia, nechala by ministerku Šimkovičovú „povariť sa vo vlastnej šťave“. Tých „kúskov“, čo „vyparatila“, je totiž dosť. Dve alebo tri kontroverzné rozhodnutia sa dajú tolerovať. No ak sa „prešľapy“ množia, prestáva ich chápať aj bežný volič koalície, ktorý sa o dianie v kultúre príliš nezajíma. Sme zvedaví, čím nás pani ministerka ešte „obdarí“, no ak v nastúpenom trende bude pokračovať, bude škodiť len a len koalícii.
Nejde ani o to, čo všetko robí (lebo nie všetko, čo urobila, je zlé), ale hlavne ako. To si musia uvedomovať aj lídri koalície, zvlášť v SNS. Pritom národniari ju môžu kedykoľvek nahradiť predsedom kultúrneho výboru NR SR Romanom Michelkom alebo poslancom Karolom Farkašovským, ktorí by rezort dokázali viesť jednoznačne lepšie.
Umní politici by mali vedieť, kedy svoj tromf vytiahnuť, kedy si ho radšej chvíľu ponechať v rukáve. Kedy ministra radšej nechať „variť sa vo vlastne šťave“ a kedy „po ňom ísť“. Čo sa týka umenia taktiky, opozícia sa má ešte čo učiť.